Romanos 9
Tnúhu ní cáháⁿ yǎ ndiǒxí xito cùu uú (MILNT) vs ARA
1 Te yúhú càháⁿ ndáá‑í chi cùu‑í ɨɨⁿ tée ndècu ndɨhɨ Xítohó Jesucrìstú, te ndècu ndɨhɨ‑í Espíritú Yǎ Ndiǒxí nǔu xíǎⁿ cútnùní iní‑í sá càháⁿ ndáá‑í.
1 Digo a verdade em Cristo, não minto, testemunhando comigo, no Espírito Santo, a minha própria consciência:
2 Te nchaa‑ni nduu nchaa‑ni òré ío ndɨ̀hú iní‑í, te ducaⁿ‑ni ǐo quìde úhú‑xi iní‑í
2 tenho grande tristeza e incessante dor no coração;
3 sá cuèndá nchaa ñáyiu cùu ndɨ mee‑í. Te núu dìcó cúú‑xí ɨ̀ɨⁿ sá chíndèe ñaha xií‑yu nucúndecu váha‑yu núú Yǎ Ndiǒxí ñá, te dàña‑í méè‑í dàcuíta nihnu ñaha Xǐtohó Jesucrìstú nǔu dìcó sá cúú.
3 porque eu mesmo desejaria ser anátema, separado de Cristo, por amor de meus irmãos, meus compatriotas, segundo a carne.
4 Te nchaa ñáyiu cùu ndɨ mee‑í‑áⁿ cúǔ‑yu ñáyiu isràél, te Yá Ndiǒxí ní cachí‑gá sá cúǔ‑yu déhe‑gá, te ní quide‑gá nàcuáa ní cutnùní iní‑yu sá ǐo càhnu cuu‑gá, te ní cáháⁿ ndáá‑gá núǔ‑yu nàcuáa cada ñaha‑gǎ xií‑yu, te ní xáhaⁿ‑gǎ xii ndíi Moìsés ní chídó tnùní ndíi nàcuáa cadá‑yu cundecú‑yu. Te ní xáhaⁿ‑gǎ xií‑yu nàcuáa cadá‑yu cada càhnu ñahá‑yu xii‑gá, te ní xáhaⁿ tùcu‑gá xií‑yu nchaa nàcuáa cada‑gá ndéé cuèé‑gá.
4 São israelitas. Pertence-lhes a adoção e também a glória, as alianças, a legislação, o culto e as promessas;
5 Te nchaa ñáyiu‑áⁿ cúǔ‑yu ñaní tnáhá nchàa cue tée ní cunuu nǐ xíndecu ndéé sanaha, te dɨu‑ni ñaní tnáhǎ‑yu cùu Xítohó Jesucrìstú Yaá ní tendaha Dǔtú Ndiǒxí ní quixi ñuyíú‑a, te tnàhá‑gá cúú‑gǎ Ndiǒxí te ío cùnuu‑gá, te nchaa nduu nchaa quɨ́ú ǐo càhnu cuu‑gá. Te ducaⁿ na cùnduu.
5 deles são os patriarcas, e também deles descende o Cristo, segundo a carne, o qual é sobre todos, Deus bendito para todo o sempre. Amém!
6 Te vá càchí‑ó sǎ Yǎ Ndiǒxí ñá túú ní quìde‑gá nchaa nàcuáa ní cachí‑gá cada‑gá cuèndá sá ñà túú sàndáá iní ñáhá dàva ñáyiu isràél xii‑gá. Te sá dúcáⁿ xǐquide davá‑yu te ñá túú quìdé‑yu nàcuáa tàú‑xi cadá‑yu sá cúǔ‑yu ñáyiu isràél. Te ñáyiu ducaⁿ xǐquide‑áⁿ cúǔ‑yu ñáyiu ñá túú cùu cuendá ñáhá Yǎ Ndiǒxí.
6 E não pensemos que a palavra de Deus haja falhado, porque nem todos os de Israel são, de fato, israelitas;
7 Te cuěi nchaá‑yu cùú‑yu ñaní tnáhá ndǐi Àbrahám dico ñá túú quìdé‑yu nchaa nàcuáa tàú‑xi cunduu cadá‑yu sá cúǔ‑yu ñaní tnáhá ndǐi. Te Yá Ndiǒxí ní xáhaⁿ‑gǎ xii ndíi Àbrahám: “Nchaa cue ñaní tnáhá tě Isàác tée cùu déhe ducuⁿ‑n, mee‑ni cuè ñáyiu‑áⁿ cuu ñaní tnáhá‑n”, duha ní xáhaⁿ‑gǎ xii ndíi Àbrahám.
7 nem por serem descendentes de Abraão são todos seus filhos; mas: Em Isaque será chamada a tua descendência.
8 Te xíǎⁿ cútnùní iní‑ó sǎ ñǎ ncháá ñǎyiu cùu ñaní tnáhá ndǐi Àbrahám cúǔ‑yu ñáyiu cùu cuendá Yǎ Ndiǒxí, chi mee‑ni ñǎyiu sàndáá iní nàcuáa ní cáháⁿ‑gá cada‑gá, ñáyiu‑áⁿ cúú cuèndá‑gá.
8 Isto é, estes filhos de Deus não são propriamente os da carne, mas devem ser considerados como descendência os filhos da promessa.
9 Te duha ndùu tnúhu ní xáhaⁿ Yǎ Ndiǒxí xii ndíi Àbrahám: “Sáá nduu te yúhú cada‑í te coo ɨɨⁿ déhe‑n ndɨ̀hɨ ñadɨhɨ́‑n tǎ Sǎrá”, duha ní xáhaⁿ‑gǎ xii ndíi.
9 Porque a palavra da promessa é esta: Por esse tempo, virei, e Sara terá um filho.
10 Te ñá dɨ́ú‑ní xǐǎⁿ ní quìde Yá Ndiǒxí, chi tnàhá ní ndatnúhu‑gá ndɨhɨ ndíi Rèbecá cútnàhá vitna ñùhu úú déhe ndíi ndɨhɨ ndíi Isàác tée ní cuu ñaní tnáhá‑ó nǐ xíndecu ndéé sanaha.
10 E não ela somente, mas também Rebeca, ao conceber de um só, Isaque, nosso pai.
11 — ausente —
11 E ainda não eram os gêmeos nascidos, nem tinham praticado o bem ou o mal (para que o propósito de Deus, quanto à eleição, prevalecesse, não por obras, mas por aquele que chama),
12 — ausente —
12 já fora dito a ela: O mais velho será servo do mais moço.
13 — ausente —
13 Como está escrito: Amei Jacó, porém me aborreci de Esaú.
14 ¡Te vá cúú tnàhí cáháⁿ‑ó sǎ Yǎ Ndiǒxí ñá túú quìde váha‑gá sá dúcáⁿ quìde‑gá chi mee‑gǎ ío ndáá quídé‑gǎ!
14 Que diremos, pois? Há injustiça da parte de Deus? De modo nenhum!
15 Te mee‑gǎ ní xáhaⁿ‑gǎ xii ndíi Moìsés: “Cundàhú iní‑í chindee‑ǐ mee‑ni cuè ñáyiu càchí iní‑í”, duha ní xáhaⁿ‑gǎ xii ndíi.
15 Pois ele diz a Moisés: Terei misericórdia de quem me aprouver ter misericórdia e compadecer-me-ei de quem me aprouver ter compaixão.
16 Te xíǎⁿ cútnùní iní‑ó sǎ cúndàhú iní‑gá ñáyiu chi ducaⁿ cuìní méé‑gǎ cunduu, dico ñá túú cùndahú iní ñáhá‑gǎ xií‑yu cuèndá sá dúcáⁿ cuìní‑yu cada‑gá, te ni ñà túú cùndahú iní ñáhá‑gǎ xií‑yu cuèndá sá ǐo ndùcu ndeé‑yu quìdé‑yu ɨɨⁿ sá quídě‑yu.
16 Assim, pois, não depende de quem quer ou de quem corre, mas de usar Deus a sua misericórdia.
17 Te núú tùtú Yǎ Ndiǒxí càháⁿ‑xi nàcuáa ní xáhaⁿ‑gǎ xii tée ní cuu Faràón tée ní xɨ́ndaha nàcióⁿ Ègiptú, te duha ní xáhaⁿ‑gǎ: “Yúhú ní quide‑í yɨ́ndàha‑n ñáyiu cuèndá cada‑í tɨtnɨ́ núú sǎ cádà‑í núú‑n cuèndá cutnùní iní‑n sǎ ǐo càhnu cuu‑í, te ducaⁿ nchàa ñáyiu ñuyíú cutnùní iní‑yu sá yǔhú cúù‑í Ndiǒxí”, duha ní xáhaⁿ‑gǎ xii tée ní cuu Faràón.
17 Porque a Escritura diz a Faraó: Para isto mesmo te levantei, para mostrar em ti o meu poder e para que o meu nome seja anunciado por toda a terra.
18 Te xíǎⁿ cútnùní iní‑ó sǎ Yǎ Ndiǒxí cúndàhú iní‑gá mee‑ni cuè ñáyiu càchí iní méé‑gǎ, te ducaⁿ ndàda díi‑gá iní nchaa ñáyiu càchí iní méé‑gǎ ducaⁿ càda‑gá.
18 Logo, tem ele misericórdia de quem quer e também endurece a quem lhe apraz.
19 Te sá dúhá càháⁿ‑í te dava‑ndo quèsaha‑ndo: “Ná cuèndá Yǎ Ndiǒxí dácàa‑gá cuéchi dɨ́quɨ́ ñǎyiu núu ni ɨ̀ɨ́ⁿ‑yu ñá ndácǔ‑yu quehndé nihnú‑yu cuèndá sá vǎ cádá Yǎ Ndiǒxí nàcuáa cuìní‑gá”, quesaha‑ndo.
19 Tu, porém, me dirás: De que se queixa ele ainda? Pois quem jamais resistiu à sua vontade?
20 Te chí cuǎha cuèndá sá dìcó ñáyiu ñuyíú‑a cùu‑ndo te ñá túú ndùu váha‑xi sá nchòhó cáháⁿ‑ndó ɨ̀ɨⁿ tnúhu sá ñà túú ndùu váha sá cúú‑xí Yǎ Ndiǒxí. Te duha na càháⁿ‑í núú‑ndó nàcuáa tecú tnùní‑gá‑ndó nàcuáa ndùu tnúhu càháⁿ‑í. Te ñá túú xìní‑ó sǎ ɨ̀ɨⁿ quɨ́dɨ ñuhu cúñaha‑xi xìi ñáyiu ní cadúha ñaha xìi‑xi: “Ná cuèndá duha ní cadúha ñaha‑n xìi‑í”, cúñaha‑xi.
20 Quem és tu, ó homem, para discutires com Deus?! Porventura, pode o objeto perguntar a quem o fez: Por que me fizeste assim?
21 Chi ñáyiu càdúha nchaa quɨ́dɨ‑áⁿ cuu‑ni cadúha‑yu ndɨhɨ ñuhu cuěi nása na cùnduu quɨ́dɨ cadúha‑yu canehe chìúⁿ‑yu, chi ɨɨⁿ‑ni ñùhu cadúha‑yu quɨ́dɨ cánehe chìúⁿ‑yu ndɨ tnahá nduu sàcóo‑yu vico ndɨhɨ quɨ́dɨ sá cǎnehe chìúⁿ‑yu nduu cùtexínu.
21 Ou não tem o oleiro direito sobre a massa, para do mesmo barro fazer um vaso para honra e outro, para desonra?
22 Te dɨu‑ni ducaⁿ quìde Yá Ndiǒxí, chi cuìní‑gá dandòho‑gá ñáyiu ñá túú quìde nchaa nacuáa nduu vétú iní‑gá, te cada‑gá nàcuáa cutnùní iní‑yu sá ǐo càhnu cuu‑gá. Te sa ndècu túha‑ná‑yu sá quɨ̀hɨ́ⁿ‑yu núú ùhú núú ndàhú, te cuěi ducaⁿ dico ío ta quìde cahnu iní‑gá cuáháⁿ.
22 Que diremos, pois, se Deus, querendo mostrar a sua ira e dar a conhecer o seu poder, suportou com muita longanimidade os vasos de ira, preparados para a perdição,
23 Te ducaⁿ quìde‑gá cuèndá cutnùní iní nchaa ñáyiu ñuyíú sǎ ǐo váha quìde‑gá sá cúú‑xí nchàa nchoo ñáyiu cùndahú iní‑gá, chi ní cachí‑gá sá nchóó cuè ñáyiu cùndahú iní‑gá nduu táhú‑ó cùndecu‑o ndɨhɨ‑gá núú ǐo váha càa ndecu‑gá.
23 a fim de que também desse a conhecer as riquezas da sua glória em vasos de misericórdia, que para glória preparou de antemão,
24 Te dava nchoo ñǎyiu ní cáháⁿ Yǎ Ndiǒxí cúú‑ó ñǎyiu isràél, te dava‑o cùu‑o ñáyiu ñá túú cùu ñáyiu isràél.
24 os quais somos nós, a quem também chamou, não só dentre os judeus, mas também dentre os gentios?
25 Te ní quee ndáá‑xi nàcuáa ní xáhaⁿ Yǎ Ndiǒxí xii ndíi Òseás tée ní xóo cáháⁿ tnúhu‑gá ndéé sanaha nǐ chídó tnùní ndíi núú tùtú‑gá núú càchí‑xi:
25 Assim como também diz em Oseias: Chamarei povo meu ao que não era meu povo; e amada, à que não era amada;
26 Te dɨu‑ni ñuú núú dúcáⁿ nǐ cachí‑í sá ñà túú ñǎyiu cùu cuendá‑í dɨu‑ni ñuú‑áⁿ coo ñáyiu cuu déhe yúhú Dútú Ndiǒxí Yaá ndécú tǔu andɨu.
26 e no lugar em que se lhes disse: Vós não sois meu povo, ali mesmo serão chamados filhos do Deus vivo.
27 Te ndíi Chàiá tée ní xóo cáháⁿ tucu tnúhu Yá Ndiǒxí ndéé sanaha nǐ cáháⁿ ndíi cuèndá ñáyiu isràél, te duha ní cachí ndíi: “Cuěi cuéhé víhí ñǎyiu isràél dàtná cuéhé ñuhu cúchí làmár dico sacú‑ni‑yu vá quìní‑yu tnúndòho tnúhu ndàhú.
27 Mas, relativamente a Israel, dele clama Isaías: Ainda que o número dos filhos de Israel seja como a areia do mar, o remanescente é que será salvo.
28 Te Yá Ndiǒxí ío ndɨ̌hɨ cada‑gá nchaa nàcuáa càháⁿ‑gá ñuyíú”, duha ní cachí ndíi.
28 Porque o Senhor cumprirá a sua palavra sobre a terra, cabalmente e em breve;
29 Te ní cáháⁿ tucu ndíi nàcuáa cada‑xi ndéé cuèé‑gá, te ní cachí ndíi:
29 como Isaías já disse: Se o Senhor dos Exércitos não nos tivesse deixado descendência, ter-nos-íamos tornado como Sodoma e semelhantes a Gomorra.
30 Te sá cuèndá xíǎⁿ nǔu vitna càchí tnúhu‑í xii‑ndo sǎ cuè ñáyiu ñá túú cùu ñáyiu isràél ñá túú ní nànducu nihnú‑yu nàcuáa cadá‑yu cudɨ̀ú‑yu núú Yǎ Ndiǒxí, dico vitna cùdɨú‑yu núú‑gǎ chi ní sándáá iní‑yu Xítohó Jesucrìstú.
30 Que diremos, pois? Que os gentios, que não buscavam a justificação, vieram a alcançá-la, todavia, a que decorre da fé;
31 Te ñáyiu isràél nchìcúⁿ nihnú‑yu tnúhu sá dánèhé ñáhá xìí‑yu nàcuáa cadá‑yu cudɨ̀ú‑yu núú Yǎ Ndiǒxí dico ñá túú cùdɨú‑yu núú‑gǎ chi ñá ndácǔ‑yu cadá‑yu nchaa nàcuáa càháⁿ‑xi.
31 e Israel, que buscava a lei de justiça, não chegou a atingir essa lei.
32 Te ducaⁿ ñà túú cùdɨú‑yu núú Yǎ Ndiǒxí chi ñá túú sàndáá iní‑yu Xítohó Jesucrìstú, te sàni iní‑yu sá sǎ cuèndá mee‑ni nchàa sá quídé mèé‑yu cudɨ̀ú‑yu núú‑gǎ, te sá dúcáⁿ quìdé‑yu te cùú‑yu dàtná ɨɨⁿ ñáyiu nguɨ̌nenu ɨɨⁿ yúú te ndùá‑yu. Te ducaⁿ sǎtnahá‑xi cùú‑yu chi ñá túú cùu váha iní‑yu núú Xǐtohó Jesucrìstú.
32 Por quê? Porque não decorreu da fé, e sim como que das obras. Tropeçaram na pedra de tropeço,
33 Te quèe ndáá‑xi nàcuáa ní cáháⁿ Yǎ Ndiǒxí ɨɨⁿ xichi núú tùtú‑gá núú càchí‑xi:
33 como está escrito: Eis que ponho em Sião uma pedra de tropeço e rocha de escândalo, e aquele que nela crê não será confundido.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Romanos 9, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.