Atos 27
ULufingo uLupwa kʉ ndongo ɨya Shɨmalɨla (MGQ) vs VC
1 Pe bhakhafumwa ʉwaamʉlo kʉtɨ tʉshʉʉle ni meeli kʉbhala mʉ nsɨ ɨya mu Itaaliya. Bhakhamʉbhɨɨkha ʉPaʉlo na bhakʉngwa abhanjɨ kwa mʉpɨtɨ ʉmo ʉwa bhasikaali, ɨtaawa lyakwe bhakhatɨnjɨ uYuliyo, ʉwa shɨpʉga sha bhasikaali bha mwene ʉmʉpɨtɨ uAgusito.
1 Logo que foi determinado que embarcássemos para a Itália, Paulo foi entregue com outros presos a um centurião da coorte Augusta, chamado Júlio.
2 Pe tʉkhapanda mu meeli yimo ye yáfumile mu Adalamitiyo ye yɨkhashʉʉlaga kʉbhala mu vivulugo vimo ɨvwa mʉ nsɨ ɨya mu Asiya. We tʉkʉsogola panaapo, twámɨle peeka nu Alisitaaliko, ʉwa mʉ nhaaya ɨya mu Tesalonike mʉ nsɨ ɨya mu Makedoniya. Kʉshʉʉla kwa Paʉlo akha kʉwʉmalɨlɨshɨlo|alt="Paul's journey to Rome" src="Malila HG-K-Paul-Rome BW.tif" size="span" loc="27:2" copy="HG" ref="27:1-28:16"
2 Embarcamos num navio de Adramito que devia costear as terras da Ásia, e levantamos âncora. Em nossa companhia estava Aristarco, macedônio de Tessalônica.
3 We kwasha, tukhafikha pa shivulugo ɨsha mʉ nhaaya ɨya mu Sidooni. Panaapo uYuliyo akhamʉbhombela akhinza ʉPaʉlo, akhamwɨtɨshɨzya kʉtɨ abhale alolane na bhamanyani bhaakwe, ɨnga bhamwavwe vwe ábhuliliilwe.
3 No dia seguinte, fazendo escala em Sidônia, Júlio, usando de bondade com Paulo, permitiu-lhe ir ver os seus amigos e prover-se do que havia de necessário.
4 We tʉkʉsogola, impepu yikhavugulaga na kutudinda kʉ makha. Pe tʉkhashɨla kuwutukulo kʉ nsɨ ɨya mu Kipulo ye yáamɨle pakaasi pa sʉmbɨ, kwe kʉtáamɨle ni mpepu inyinji.
4 Dali, fazendo-nos ao mar, fomos navegando perto das costas de Chipre, por nos serem contrários os ventos.
5 Tukhafumiila ʉsʉmbɨ wʉnʉʉyo kʉshɨlɨla kʉmbalɨ ɨyɨ nsɨ ɨya mu Kilikiya nɨ ya Pamfiliya, tukhafikha mʉ nhaaya ɨya mu Mila mʉ nsɨ ɨya Likiya.
5 Tendo atravessado o mar da Cilícia e da Panfília, chegamos a Mira, cidade da Lícia.
6 Panaapo, ʉmʉpɨtɨ ʉwa bhasikaali ʉla akhayaaga papaala imeeli ye yáfumile mʉ nhaaya ɨya mu Alekizandeeliya ye yɨkhabhalaga kʉ nsɨ ɨya ku Itaaliya, tʉkhapanda twenti mu meeli yɨnɨɨyo.
6 O centurião encontrou ali um navio de Alexandria, que rumava para a Itália, e fez-nos passar para ele.
7 Tʉkhamala insiku inyinji mu meeli yiila she tʉkʉshʉʉla khashe khashe, tʉkhapalamɨla mʉ nhaaya ɨya mu Nido kʉ mayɨmba. Panaapo impepu inyinji yikhatudinda kʉshɨla pe pákhondeeye kʉtɨ tʉngashɨla, tʉkhashʉʉla, tʉkhashɨla kuwutukulo mʉ nsɨ ɨya mu Kileete ye yáamɨle pakaasi pa sʉmbɨ, tʉkhashɨla papɨɨpɨ nɨ nsɨ inyuumu ye bhakhatɨnjɨ iSalimone.
7 Por muitos dias navegamos lentamente e com dificuldade até diante de Cnido, onde o vento não nos permitiu aportar.
8 Tʉkhabhala tʉkhashɨla mʉmbalɨ kʉ mayɨmba, tukhafikha pe bhakʉtɨ, “IShivulugo iShinza,” papɨɨpɨ nɨ nhaaya ɨya mʉ Laseeya.
8 Fomos então costeando ao sul da ilha de Creta, junto ao cabo Salmona. Navegando com dificuldade ao longo da costa, chegamos afinal a um lugar, a que chamam Bons Portos, perto do qual está a cidade de Lasaia.
9 Twáshuulile ku nsiku inyinji, ishikulukulu ɨsha kuyiima kulya shɨkhabha shaashɨla. Pe yɨkhalolekha kʉtɨ ɨnga tʉkʉjendeelela kʉshʉʉla, tʉngafwa. ɄPaʉlo akhabhasokha abhamwabho akhatɨ,
9 Passara o tempo - já havia passado a época do jejum - e a navegação se tornava perigosa. Paulo advertiu-os:
10 “Bhamwɨtʉ, naalola kʉtɨ kʉshʉʉla kwɨtʉ uku kʉtɨbhe kwa mayɨmba na kʉteezya ivintu ivwinji. Kʉnongwa ye imeeli ɨnɨ peeka na mazigo gaakwe ganaaga, vwonti vitisilile mwa sʉmbɨ. Khabhɨlɨ na mukaasi yɨɨtʉ, bhalɨɨpo bhe bhangafwa.”
10 Amigos, vejo que a navegação não se fará sem perigo e sem graves danos, não somente ao navio e à sua carga, mas ainda às nossas vidas.
11 Ɨleelo ʉmʉpɨtɨ wa bhasikaali ʉla akhalɨshoolanya isundo lya Paʉlo, akhagatinikha amazwi ga we akhajenzyaga imeeli, na ga mwanensho uwi meeli yiila.
11 O centurião, porém, dava mais crédito ao piloto e ao mestre do que ao que Paulo dizia.
12 Ishivulugo shɨnɨɨsho shɨtáamɨle shinza kwɨkhala mʉ khabhalɨlo akhi mpepu. Pe abhantʉ abhinji mu meeli yiila bhakhɨtɨnhana kʉtɨ bheepe paala, bhenyeelezye she bhangafikha ku shivulugo ishinji ɨsha mu Kileete, she bhakhatɨnjɨ iFoinike. Panaapo pe twámɨle tʉngɨɨkhala mʉ khabhalɨlo khanaakho akhi mpepu. Ishivulugo shɨnɨɨsho ɨsha Foinike shényiizye kʉwʉswelo.
12 O porto era impróprio para passar o inverno, pelo que a maior parte deles foi de parecer que se retornasse ao mar, na esperança de chegar a Fenice, para passar ali o inverno, por ser esse um porto de Creta, abrigado dos ventos do sudeste e do nordeste.
13 Pɨlongolela, impepu intengaanu yɨkhanda kuvugula kufuma ɨmbalɨ ɨya kʉntende. Abhabhomba mbombo abhi meeli yiila bhakhakwina kʉtɨ bhalyaga ɨdala ɨlya kʉjendeelela kʉshʉʉla, anza she bhakhanzaga. Pe bhakhazʉvwa akhantʉ akhamwamu akha kwɨmɨlɨshɨzya imeeli, bhakhasogola paala, bhakhabhala bhakhashɨla kʉmbalɨ ku Kileete.
13 Soprava então brandamente o vento sul. Julgavam poder executar os seus planos. Levantaram a âncora e foram costeando de perto a ilha de Creta.
14 Akhabhalɨlo khashe we twasogola paala, kukhafumila impepu inyinji nhaani kufuma ku Kileete, ye bhakhatɨnjɨ iLakilo.
14 Mas, não muito depois, veio do lado da ilha um tufão chamado Euroaquilão.
15 Impepu yɨnɨɨyo ɨmpɨtɨ yɨkhakhoma mʉ lʉbhazʉ mu meeli. She poope tʉkhayɨmbaga nayo, yɨkhatʉtola, tʉkhayɨlekha yɨtʉtwale pakaasi pa sʉmbɨ.
15 Sem poder resistir à ventania, o navio foi arrebatado e deixamo-nos arrastar.
16 Tʉkhashɨla kʉmbalɨntende kʉ nsɨ inyinsi ye yáamɨle pakaasi pa sʉmbɨ ye bhakhatɨnjɨ iKauda, yikhatudinda khashe ni mpepu inyinji yiila ye yikuvugula. Tʉkhashɨzʉvwa na kushipinyiila kʉ mayɨmba nhaani ɨshɨtʉʉlɨ ɨsha kʉbhatʉʉla abhantʉ she sháamɨle mu minzi.
16 Impelidos rapidamente para uma pequena ilha chamada Cauda, conseguimos, com muito esforço, recolher o batel.
17 We twashɨkwesela mu meeli, abhabhomba mbombo bhakhapinyiila imeeli nu lukusa, kʉtɨ yɨtakhapwoteshe. Kʉnongwa ye bhógopile kʉtɨ kʉlɨ akhabhalɨlo khe bhangafwama mʉ mʉselesenga ʉwa mwa sʉmbɨ ʉwa kʉ nsɨ ɨya mu Libiya. Pe bhakhiisya akhantʉ akhamwamu akha kwavwa kʉtɨ imeeli yolobhele, bhakhayɨlekha yɨjendaje ni mpepu.
17 Içaram-no e, depois, como meio de segurança, cingiram o navio com cabos. Então, temendo encalhar em Sirte, arriaram as velas e entregaram-se à mercê dos ventos.
18 Amabhilingwa gakhayibunshilanyaaga imeeli yɨɨtʉ. We kwasha, bhakhanda kʉsʉmba amazigo mwa sʉmbɨ.
18 No dia seguinte, sendo a tempestade ainda mais violenta, atiraram fora a carga.
19 Isiku ɨlya wʉtatʉ we kwasha, bhakheefwa ɨvɨbhombelo ɨvwamwabho ɨvwa kʉjenzezya imeeli, bhakhavɨsʉmba mwa sʉmbɨ nɨ nyoobhe zyabho bhɨɨbho.
19 No terceiro dia, atiramos para fora com as nossas próprias mãos os acessórios do navio.
20 Zɨkhashɨla insiku inyinji, ɨzʉbha nɨ nzota zɨtakʉlolekha, ni mpepu yɨkhajendelelaga kuvugula nhaani, pe tʉkhakhatampa nhaani tʉtakhabha nʉ lʉsʉʉbhɨlo ʉlwa kʉpona.
20 Ora, não aparecendo por muitos dias nem sol nem estrelas e sendo batidos por forte tempestade, tínhamos por fim perdido toda a esperança de sermos salvos.
21 Abhasakhaala bhaala, we bhaamala insiku inyinji bhatakulya naakhamu, ʉPaʉlo akhɨmɨɨlɨla pakaasi yaabho, akhabhabhʉʉzya akhatɨ, “Mʉbhasakhaala ɨmwe, akhabhalɨlo khaala khe naabhasoshile ku Kileete kuula kʉtɨ tʉtakhasogole paala, mwaakhondeeye kʉntejeelezya. Ɨnga mʉntejelezyaje, ivintu vwinyu vɨtaamɨle vɨnanjɨshe anza shiniishi.
21 Desde muito tempo ninguém havia comido nada. Paulo levantou-se no meio deles e disse: Amigos, deveras devíeis ter-me atendido e não ter saído de Creta, e assim evitar esse perigo e essas perdas.
22 Poope shɨnɨɨsho, ishi ɨnkʉbhalamba kʉtɨ mʉyɨgomwe ʉmwoyo. Kʉnongwa ye atalɨɨpo weeka wiinyu we atifwe, lyoli imeeli yɨnɨɨnɨ nyeene ye yitiswibhe.
22 Agora, porém, vos admoesto a que tenhais coragem, pois não perecerá nenhum de vós, mas somente o navio.
23 Ɨne ne muntu wa Mʉlʉngʉ, khabhɨlɨ ne mubhombi waakwe. Ʉmʉsanyʉʉnʉ shawusiku ʉkhabhɨzya waakwe weeka andolesheeye,
23 Esta noite apareceu-me um anjo de Deus, a quem pertenço e a quem sirvo, o qual me disse:
24 ambuziizye atɨlɨ, ‘Paʉlo, ʉtogopaje! Yɨkʉtɨ ʉtɨyɨmɨɨlɨle pɨlongolela pa Kaisaali. Khabhɨlɨ ʉmanye akhinza kʉtɨ bhonti ɨbha bhe mʉkʉshʉʉla peeka, ʉMʉlʉngʉ atɨbhatʉʉle ku wiila waakwe na kʉnongwa yaakho.’
24 Não temas, Paulo. É necessário que compareças diante de César. Deus deu-te todos os que navegam contigo.
25 Ishi, mʉbhasakhaala ɨmwe mʉyɨgomwe ʉmwoyo, kʉnongwa ye ʉMʉlʉngʉ ambuziizye zɨnɨɨzyo, ɨnkwɨtɨkha kʉtɨ zɨtɨbhombeshe anza she ambuziizye.
25 Por isso, amigos, coragem! Eu confio em Deus que há de acontecer como me foi dito.
26 Tʉtɨsʉmbwe mʉ khakhaaya khamu khe khalɨ pakaasi pa sʉmbɨ.”
26 Vamos dar a uma ilha.
27 Tʉkhamala insiku ishumi na zini she tukubunshilwa ni mpepu inyinji yɨnɨɨyo ye yikhavugulaga uku nʉʉkwo mwa sʉmbɨ ʉwa Adiliya. We kwabha shawusiku pakaasi, isiku lɨnɨɨlyo ilyi shumi na zini, abhabhomba mbombo abha mu meeli bhakhayɨmvwa kʉtɨ pamu bhapalamɨla mʉmbalɨ mʉ nsɨ yimo.
27 Já estávamos na décima quarta noite, pelo mar Adriático, quando, pela meia-noite, os marinheiros pressentiram que estavam perto de alguma terra.
28 Pe bhakhiisya ishipimilo mu minzi, bhakhaaga kufikha paasɨ kʉlɨ ɨmete amashumi gatatʉ nɨ zyamwabho saba. We bhasejela pɨlongolela khashe, bhakhiisya winza ishipimilo shiila mu minzi, bhakhaaga kufikha paasɨ kʉlɨ ɨmete amashumi gabhɨlɨ nɨ zyamwabho saba.
28 Então, atirando a sonda, perceberam que a profundidade era de vinte braças. Depois, um pouco mais adiante, viram que era de quinze braças.
29 Bhakhoogopa kʉtɨ imeeli itikundile mu miwe ɨmɨpɨtɨ, bhakhasʉmba ɨvwa kwɨmɨlɨshɨzya vini mu minzi vwe vwámɨle kʉlʉsalo ku meeli. Bhakhapuutaga kʉtɨ kushe nalʉbhɨlo.
29 Temendo que déssemos em algum recife, lançaram quatro âncoras da popa, esperando ansiosos que amanhecesse o dia.
30 Abhabhomba mbombo abhi meeli bhakhanzaga kubhelengukha mu meeli. Pe bhakhiisya ɨshɨtʉʉlɨ ɨsha kʉbhatʉʉla abhantʉ mu minzi, bhakhayɨbhɨɨkha ngatɨ bhakwanza kʉsʉmba ɨvwa kwɨmɨlɨshɨzya imeeli kʉmbalɨ ɨya kwɨlongolela iyi meeli.
30 Imediatamente, os marinheiros procuraram fugir e, sob o pretexto de largar as âncoras da proa, lançaram o bote ao mar.
31 Ɨleelo ʉPaʉlo akhamʉbhʉʉzya ʉmʉpɨtɨ wa bhasikaali peeka na bhasikaali bhaakwe, akhatɨ, “Abhabhomba mbombo ɨbha, ɨnga bhatakʉsyala peeka nɨɨtwe mu meeli ɨnɨ, ɨmwe te mʉpone.”
31 Paulo disse ao centurião e aos soldados: Se estes homens não permanecerem no navio, não podereis salvar-vos.
32 Pe abhasikaali bhaala bhakhadumula inkusa zye zyáshipinyiliiye ɨshɨtʉʉlɨ shiila, bhakhalekha ʉsʉmbɨ ashɨjenzyaje.
32 Os soldados cortaram, então, os cabos do bote e deixaram-no cair.
33 We kwapalamɨla kusha, ʉPaʉlo akhabhasundiilila abhamwabho bhonti kʉtɨ bhalye ishaakulya, akhatɨ, “Ʉmʉsanyʉʉnʉ mwamala insiku ishumi na zini mʉlɨ mʉ lyoga, khabhɨlɨ mutaliiye naakhamu.
33 Enquanto ia amanhecendo, Paulo encorajou a todos que comessem alguma coisa, e disse: Já faz hoje catorze dias que estais em jejum, sem comer nada.
34 Ishi ɨnkʉbhalamba kʉtɨ mulye, ɨnga mʉjendeelele kʉbha mwe bhuumi. Atalɨɨpo ngaweeka we atifwe, awe kʉvwalala.”
34 Rogo-vos que comais alguma coisa, no interesse de vossa vida, porque nem um cabelo da cabeça de alguém de vós perecerá.
35 We ʉPaʉlo aamala kʉlonga shɨnɨɨsho, akheega ikaati, akhasalifwa kwa Mʉlʉngʉ pɨlongolela pa bhantʉ bhonti bhaala, akhamensula, akhanda kulya.
35 Tendo dito isso, tomou do pão, pronunciou uma bênção na presença de todos e, depois de parti-lo, começou a comer.
36 Pe bhonti bhakhaayipa ʉmwoyo, bhoope bhakhalya.
36 Com isso, todos cobraram ânimo e puseram-se igualmente a comer.
37 Twenti twe twámɨle mu meeli yiila, twámɨle abhantʉ imia zɨbhɨlɨ na mashumi saba nʉ mʉtanda (276).
37 No navio éramos ao todo duzentas e setenta e seis pessoas.
38 Bhanaabho bhonti, we bhaalya na kwikuta, bhakhasʉmba ɨvɨyabho mwa sʉmbɨ, kʉtɨ bhayɨbhɨɨshe imeeli yɨbhe mpupuusu.
38 Depois de terem comido à vontade, aliviaram o navio, atirando o trigo ao mar.
39 We kwasha, abhabhomba mbombo abhi meeli bhakhayɨlola ɨnsɨ, ɨleelo bhatámanyile kʉtɨ nsɨ bhʉlɨ. Khabhɨlɨ bhakhalola pe aminzi aga sʉmbɨ ginjiiye mʉ nsɨ ye yáamɨle nʉ mʉselesenga. Bhakhasɨɨbha kʉtɨ ɨnga yɨkwɨtɨnhana, bhayɨleshe imeeli yinjile mʉmwo.
39 Afinal, clareou o dia. Os marinheiros não reconheceram a terra, mas viram uma enseada com uma praia, na qual tencionavam encalhar o navio, caso o pudessem.
40 Pe bhakhadumula inkusa zye zyápinyile ɨvwa kwɨmɨlɨshɨzya imeeli, pe vikhaswibha mu minzi. Bhakhasatʉla ni nkusa zye zyápinyile ɨshɨnɨongo ɨsha kʉyɨlongozya, bhakhazʉvwa ɨsha kʉjenzezya ishinsi ɨsha kwɨlongolela, kʉtɨ impepu yiyibunshiilile imeeli pa nsɨ inyuumu.
40 Levantaram as âncoras e largaram ao mesmo tempo as amarras dos lemes. Desfraldaram ao vento a vela mestra e rumaram para a praia.
41 Ɨleelo imeeli yiila we yasejela pɨlongolela khashe, ishipulo shaakwe ɨsha kwɨlongolela shikhinjila kʉ makha mʉ mʉselesenga we wáamɨle mu minzi, shikhalimbiila mʉmwo. Ishipulo shaakwe ɨsha kʉlʉsalo shɨkhakhomwaga na mabhilingwa, pe shɨkhanda kʉpwotekha. Imeeli yɨkʉpwotekha mwa sʉmbɨ|alt="The ship sinks in the ocean" src="cn02045C.tif" size="col" loc="27:41" ref="27:41"
41 Mas deram numa língua de terra, e o navio encalhou aí. A proa, encalhada, permanecia imóvel, ao mesmo tempo que a popa se abria com a força do mar.
42 Pe abhasikaali bhakhasɨbhɨɨlɨla kʉtɨ bhabhagoje abhakʉngwa bhonti, ɨnga patakhabhe ngaweeka waabho we angabhelengukha kwɨ dala ɨlya kʉsabha.
42 Os soldados tencionavam matar os presos, por temerem que algum deles fugisse a nado.
43 Ɨleelo ʉmʉpɨtɨ waabho atakhanzaga kʉtɨ bhamʉgoje ʉPaʉlo, akhabhakhaana. Pe akhalajɨzya kʉtɨ bhonti bhe bhamanyile kʉsabha bhe bhalongolele kʉyɨsʉmba mu minzi, ɨnga bhafumiile kʉ nsɨ inyuumu.
43 O centurião, porém, querendo salvar Paulo, impediu que o fizessem e ordenou que aqueles que pudessem nadar fossem os primeiros a lançar-se ao mar e alcançar a terra.
44 Bhe bhatamanyile kʉsabha bheegaje ɨmbaabho, awe ɨvɨbeeza ivwi meeli, vwe bhasabhɨlaje. Shɨnɨɨsho she twenti tukhafumiila twe bhuumi.
44 Os demais, uns atingiram a terra em tábuas, outros em cima dos destroços do navio. Desse modo, todos conseguiram chegar à terra, sãos e salvos.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 27, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.