Lucas 15
Mbeɗe sáka kuni fie (XUO) vs ARIB
1 Nzoɓ ya̰aŋa larimbuori ɓáy nzoɓ kḭri ká soro ɓay ɓari mgba ndaya i soro ɓa lakun Zezu riw bele ɓay láa ɓay ɓe káʼa ɗo ɓáake.
1 Ora, chegavam-se a ele todos os publicanos e pecadores para o ouvir.
2 Lɛɛ, *Fariziri ɓáy *nzoɓ fére nzoɓri bol kusolri, i ŋgṵri ɓay ká sakra kḭ í ɓaa mii: «Leɗban ni key na, ka ya̰a nzoɓri ká soro ɓay ɓari mgba ndaya, a sṵ fe ziŋ ri!»
2 E os fariseus e os escribas murmuravam, dizendo: Este recebe pecadores, e come com eles.
3 Báyḭi lɛ, Zezu mbi law ɓay key a ɓaa ha ri mii:
3 Então ele lhes propôs esta parábola:
4 «Nzoɓ ve ká sakra ɓaarì key ká ɗo ɓáy baɗu ɓa isɔɗ mbḭw, rɔɔ zee mbḭw ká sakrake lɛ, ka ti pɔ́ŋ ha̰yri ká síŋ tɔnɔ mbḭw pa̰rɛ tɔnɔ mbḭw na ɗo zaɗ ɗol ɓari ká ɓisuy, ɓay vǎa nzáa taa ha̰y ká zee na ku kpṵru, a ziŋ ni ya lɛ woo?
4 Qual de vós é o homem que, possuindo cem ovelhas, e perdendo uma delas, não deixa as noventa e nove no deserto, e não vai após a perdida até que a encontre?
5 A zaɗkaʼa ziŋ ha̰y ká mbḭw ká zee na lɛ, ka mbi ni a ɗaa ni ɓo tul kpa̰a nduo-ɛ ɓáy suoriya a tḭ́ike puɔ.
5 E achando-a, põe-na sobre os ombros, cheio de júbilo;
6 Zaɗkaʼa tḭi puɔ na báyḭi lɛ, ka ɗi nzoɓ buɔ-ɛri ɓáy nzoɓ tul kpaŋ ɓeri a ɓaa ha ri mii: “Ì ɗaa suoriya ka zíŋ mì, ɓay ḭi lɛ, baɗu ɓi ká zee na mì ziŋ ni ro.”
6 e chegando a casa, reúne os amigos e vizinhos e lhes diz: Alegrai-vos comigo, porque achei a minha ovelha que se havia perdido.
7 Ɗo faa mbḭw munu nda̰w, mì ɓaa ha rì: suoriya káʼa ɗoko nulue ɓay tul nzoɓ feya̰a mbḭw ká suo kér ɓay ɓe ká tul feya̰a ɓe na, a mbaka tul suoriya ɓay tul nzoɓri ká síŋ tɔnɔ mbḭw pa̰rɛ tɔnɔ mbḭw ká i kɔ sùo-ri ɓa nzoɓri ká i ɗaa fe ɓáy zaɗɛ, a í se síe súo kér ɓay ɓari ya na.»
7 Digo-vos que assim haverá maior alegria no céu por um pecador que se arrepende, do que por noventa e nove justos que não necessitam de arrependimento.
8 «Mase, má̰y ha̰a ze ɗo ɓáy lari ɓa sak duɔ rɔɔ tɔɗɔ sak mbḭw a zee lɛ, ka ti ɗáa huu taa huu ndele, a fá̰ake ɓil hul ɓe ɗaka ɗaka a nzǎarake kpṵru a ziŋ ya lɛ woo?
8 Ou qual é a mulher que, tendo dez dracmas e perdendo uma dracma, não acende a candeia, e não varre a casa, buscando com diligência até encontrá-la?
9 Zaɗkaʼa nzaara kpṵru a ziŋ na báyḭi lɛ, ka ɗi nzoɓ buɔ-ɛri ɓáy nzoɓ tul kpaŋ ɓeri a ɓaa ha ri mii: “Ì ɗaa suoriya ka zíŋ mì, ɓay ḭi lɛ, lari ɓi ká zee na mì ziŋ ro.”
9 E achando-a, reúne as amigas e vizinhas, dizendo: Alegrai-vos comigo, porque achei a dracma que eu havia perdido.
10 Munu zu lɛ, mì ɓaa ha rì: ɗo faa mbḭw munu ɓa má̰y ká ziŋ lari ɓe ká mbḭw káʼa ɗaa suoriya na, leɗ nzaapeɗ Ŋgɛrɛwṵruri ká nulue na i ɗaa suoriya ɓay tul nzoɓ feya̰a mbḭw ká suo kér ɓay ɓe ká tul feya̰a ɓe.»
10 Assim, digo-vos, há alegria na presença dos anjos de Deus por um só pecador que se arrepende.
11 Zezu ɓaa na rɔɓay mii: «Nzoɓ mbḭw munu ɗo ɓáy leɗ wa̰rari ɓa siɗi.
11 Disse-lhe mais: Certo homem tinha dois filhos.
12 Lɛɛ, nzoɓ vbiele na ɓaa ha̰ bi-ɛ mii: “Bǎa, feziŋa ɓori káʼa ɗoko ɓay tul-i na mu wál taa ɓi ha̰ mì timbɛɗɛ key.” Báyḭi lɛ, bi-ɛ na wal feziŋa ɓeri na ha̰ ni ɓáy yṵ-ɛ siɗi bele.
12 O mais moço deles disse ao pai: Pai, dá-me a parte dos bens que me toca. Repartiu-lhes, pois, os seus haveres.
13 Falɛ ku ɗaa nam ndḭi hɔy lɛ, nzoɓ vbiele na mbṵ fe ɓeri na ŋgiɗ bele a hie a zɔl se tusiri kḭ ká ɗi ɗi, a vǎa ɓiɛ larikeri na vɛɓ vɛɓ riw bele ɓay tul feri ká law-ɛ hii.
13 Poucos dias depois, o filho mais moço ajuntando tudo, partiu para um país distante, e ali desperdiçou os seus bens, vivendo dissolutamente.
14 Falɛ káʼa ɓiɛ lari ɓeri na ɔ riw bele báyḭi lɛ, kɔn luye lie gbiɓ ɓo tusirike na ku riw bele ha̰ fe sṵm tii sa̰w púo nduo-ɛ.
14 E, havendo ele dissipado tudo, houve naquela terra uma grande fome, e começou a passar necessidades.
15 Báyḭi lɛ, ka se a vǎa ziŋ nzoɓ mbḭw munu ká tusirike ku a nduo tul-e. Lɛɛ, nzoɓke na pie ni se wáa ɓeri ha̰ ni vǎa kɔrɔ mbel puɔri ká ɗi.
15 Então foi encontrar-se a um dos cidadãos daquele país, o qual o mandou para os seus campos a apascentar porcos.
16 Ká zaɗɛ ku na, pa̰ra puuri ká mbelri sṵ na hɔy kara, ka rɛ sùo-ɛ ɓay sṵŋa mbaa ɓil-e, roo lɛ, nzoɓ mbḭw mini kara ha̰ ni sṵ ya.Ka rɛ sùo-ɛ ɓay sṵŋa pa̰ra puuri ká mbelri sṵ.|src="cn01759C.tif" size="span" loc="Luk 15.11-19" copy="David C. Cook" ref="15.16"
16 E desejava encher o estômago com as alfarrobas que os porcos comiam; e ninguém lhe dava nada.
17 Báyḭi lɛ, ka tii sa̰w kér ɓay ká ɓil law-ɛ a ɓaa mii: “Nzoɓ peɗ bǎari ɓa mina ze i kaw ɓil ndaɗi baɗak í sṵ fe, rɔɔ mì huka huɗ kɔn ká zaɗ ni key mgbum lɛ?
17 Caindo, porém, em si, disse: Quantos empregados de meu pai têm abundância de pão, e eu aqui pereço de fome!
18 Ɓi na mì yḭ́i ɓay séke luo bǎa, a mí vǎa ɓaa ha̰ ni mii: ‘Bǎa, mì ɗaa feya̰a ziŋ Ŋgɛrɛwṵru nda̰w, a mí ɗaa feya̰a ziŋ mù nda̰w.
18 Levantar-me-ei, irei ter com meu pai e dir-lhe-ei: Pai, pequei contra o céu e diante de ti;
19 Mì maa ɓay haŋa mù ɗí mì ɓa vu-ɔ mbǎa ro. Ze munu hɔy kara, mu ɗaa zíŋ mì munu ká mù ɗáake ziŋ nzoɓ peɗ ɓori na.’”
19 já não sou digno de ser chamado teu filho; trata-me como um dos teus empregados.
20 Ro, a uru siya a se ɓa luo bi-ɛ na.
20 Levantou-se, pois, e foi para seu pai. Estando ele ainda longe, seu pai o viu, encheu-se de compaixão e, correndo, lançou-se-lhe ao pescoço e o beijou.
21 Lɛɛ, vi-e na ɓaa ha̰ ni mii: “Bǎa, mì ɗaa feya̰a ziŋ Ŋgɛrɛwṵru, a mí ɗaa feya̰a ziŋ mù nda̰w. Mì maa ɓay haŋa mù ɗi mì ɓa vu-ɔ mbǎa ro.”
21 Disse-lhe o filho: Pai, pequei conta o céu e diante de ti; já não sou digno de ser chamado teu filho.
22 Ro, bi-ɛ na ɓaa ha̰ leɗ káw ɓeri mii: “Ì se ɓa vaa ɓo, í vǎa mbi maagari kere ká pie yururu í vǎa nduo ni, í ɗaa ŋgama ka nduo nduo-ɛ, a í ɗaa dikɔn ka zúɔ ɓal-ɛ.
22 Mas o pai disse aos seus servos: Trazei depressa a melhor roupa, e vesti-lha, e ponde-lhe um anel no dedo e alparcas nos pés;
23 Ì se í vǎa mgba vu nday ká ŋgɔɓ ndaɓ ndaɓ í ví i ha̰ ni. A ɓo, náa sṵ́ri náa ɗáakeri suoriya,
23 trazei também o bezerro, cevado e matai-o; comamos, e regozijemo-nos,
24 ɓay ḭi lɛ, vu-i key ká ɗo ɓa sondori nzoɓ huɗe na, ka yḭ̀i a ví ha̰ mì ziŋ ni ɓáy kumnun rɔɓay. Ɓe na, ka ze-zee, rɔɔ a yḭ̀i ha̰ mì ziŋ ni ɓa kḭ rɔɓay.” Báyḭi lɛ, i tii sa̰w záy sùo-ri.
24 porque este meu filho estava morto, e reviveu; tinha-se perdido, e foi achado. E começaram a regozijar-se.
25 «Lɛɛ, ŋgɛrɛ leɗ na tɔ̀ŋ ɓa wáa kɔɓ rɔɓay. Zaɗkaʼa uru saa wáa a tɔ̀ŋ ɗi ya deɓ ɓáy puɔ na báyḭi lɛ, ka laa gire fe haŋri nda̰w, gire nday ká nzoɓri nda rǐŋma rǐŋma nda̰w pi.
25 Ora, o seu filho mais velho estava no campo; e quando voltava, ao aproximar-se de casa, ouviu a música e as danças;
26 Ro, a ɗi leɗ káw mbḭw munu ká sakra nzoɓ ha̰wri a vbi ni sa̰w feke.
26 e chegando um dos servos, perguntou-lhe que era aquilo.
27 Lɛɛ, ɓe na ka yḭiŋra ɓáy ɓay ha̰ ni mii: “Yṵ-ɔ na ze yḭ̀i a vi ze, bǎa-ka i vu nday ká ŋgɔɓ ndaɓ ndaɓ, ɓay ḭi lɛ, ka ziŋ vi-e ká zee na ɓáy kere.”
27 Respondeu-lhe este: Chegou teu irmão; e teu pai matou o bezerro cevado, porque o recebeu são e salvo.
28 Zaɗka ŋgɛrɛ ɓe na laa ɓayke na munu báyḭi lɛ, ka ɗaa hɛrɛ a hii ɓay ndúo se ɓil puo bi-ɛ na ya. Ro ze bi-ɛ na tḭi a ví koɗ ni ɓay haŋa ni ka se puɔ.
28 Mas ele se indignou e não queria entrar. Saiu então o pai e instava com ele.
29 Lɛɛ, ka yḭiŋra ɓáy ɓay ha̰ bi-ɛ na mii: “Mu kɔ, mbiimbam ɓa mina mì kaw ziŋ mù key mí ɗaa peɗri ŋgḭi ɓamba ha̰ mù, a mí mba nzaa-a ba mbḭw ya mgbaŋ. Lɛɛ, ɓi na mǎa mù ha̰ mì vu vuy mbḭw mini kara, ɓay haŋa mì i ɓo ɓúru nzoɓ buɔ-iri, ɓúru ɗáake suoriya ya.
29 Ele, porém, respondeu ao pai: Eis que há tantos anos te sirvo, e nunca transgredi um mandamento teu; contudo nunca me deste um cabrito para eu me regozijar com meus amigos;
30 Roo lɛ, vu-ɔ ká ɗo key káʼa fa̰a feziŋa ɓori a vǎa ɓiɛ vɛɓ vɛɓ ɓay tul má̰y nun pieri, a yḭ̀i a vi lɛ, ɓe na mǎa mù i vu nday ká ŋgɔɓ ndaɓ ndaɓ ha̰ ni lɛ!”
30 vindo, porém, este teu filho, que desperdiçou os teus bens com as meretrizes, mataste-lhe o bezerro cevado.
31 Lɛɛ, bi-ɛ na yḭiŋra ɓáy ɓay ha̰ ni mii: “Vu-i, ɓo na mù kaw ziŋ mì ɓaŋguɔ tḭi vuri key. Ze feri riw bele ká mì ɗǒke na ɓa fe ɓo zu.
31 Replicou-lhe o pai: Filho, tu sempre estás comigo, e tudo o que é meu é teu;
32 Roo lɛ, ɗo nun haŋa náa ɗáari suoriya, a náa záyri sùo naari, ɓay ḭi lɛ, yṵ-ɔ ká ɗo ɓa sondori nzoɓ huɗe na, ka yḭ̀i a vi ɓáy kumnun rɔɓay. Ɓe káʼa ze-zee na, ka yḭ̀i ha̰ mì ziŋ ni ɓa kḭ rɔɓay.”»«Yṵ-ɔ ká ɗo ɓa sondori nzoɓ huɗe na, ka yḭ̀i a vi ɓáy kumnun rɔɓay.»|src="cn01762C.tif" size="span" loc="Luk 15.25-16.1" copy="David C. Cook" ref="15.32"
32 era justo, porém, regozijarmo-nos e alegramo-nos, porque este teu irmão estava morto, e reviveu; tinha-se perdido, e foi achado.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Lucas 15, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.