Atos 22
Mbeɗe sáka kuni fie (XUO) vs NTLH
1 «Ɓaarì yṵ-iri ɓáy bǎari, ì laa ɓay ɓi ká mì ɓáa ha rì timbɛɗɛ key ɓay ya̰aŋake sùo-i na.»
1 — Meus senhores, irmãos e pais, escutem o que eu vou dizer a vocês em minha defesa!
2 Zaɗka ruɔ nzoɓri laa mii, ka ɓaa ɓay ɓáy nzaa eboro na báyḭi lɛ, zaɗ ɗo kṵnunu. Ro, Pol mbi ɓay a ɓaa ha ri mii:
2 Quando o ouviram falar em hebraico , eles ficaram mais quietos ainda. Então Paulo disse:
3 «Ɓi na, mì ɓa Ziɓ ká i mbóŋ mì ká Tars ká tusiri Silisi. Roo lɛ, i hɔl mì ká Zuruzalɛm key, a mí kaw sa̰w ɓal *Gamaliyɛl ha̰ ni fere mì *bol kusol bulu naari na ɓáy zaɗɛ ŋgiɗ bele. Mì pɔŋ sùo-i ɓáy kér ɓay ɓi riw bele ha̰ Ŋgɛrɛwṵru munu ká ɓaarì riw bele ká vuri key nda̰w.
3 — Eu sou judeu, nascido em Tarso, na região da Cilícia, mas fui criado aqui em Jerusalém como aluno de Gamaliel. Fui educado muito rigorosamente dentro da lei dos nossos antepassados. Eu era muito dedicado a Deus, como todos vocês aqui também são.
4 Mì ɗaa nun nzoɓri ká i mbi Faa Ŋgɛrɛmbay Zezu tuɔ síe ha ri hu, mí mgba wa̰rari ɓáy má̰yri, mí siŋ ri mí ɗaa ri zuɔ hul sal.
4 Persegui os que seguiam este Caminho e fiz com que alguns fossem condenados à morte. Prendi homens e mulheres e os joguei na cadeia.
5 Ŋgɛrɛnzoɓ *fe poy luye ɓáy *nzoɓ kúŋ sal ɓay luyeri riw bele kara, i naa hoɗo ɓay ɓi mii, mì ɓaa sùo ɓay. Mì ya̰a mbeɗe ká nduo-ri ɓay séke ha̰ yṵ ɓaarì Ziɓri ká Damas, a mí se ɗi ɓay mgbaka nzoɓ mbika lawri ɓay síŋ ri ɓáy sal lari, ɓay fá̰a ri ɓay víke ri Zuruzalɛm ɓay ɗáa ri sɛ-sɛ.
5 O Grande Sacerdote e todo o Conselho Superior podem provar que estou dizendo a verdade, pois eu recebi cartas deles, escritas para os irmãos judeus que moram em Damasco. E fui até lá para prender os seguidores deste Caminho e trazê-los presos com correntes a Jerusalém, a fim de serem castigados.
6 «Munu ká mì se faa kɔɓ rɔɓay, a mí ɗo ɗi ya deɓ ɓáy Damas, ɓáy síe ká ɗo law tul na báyḭi lɛ, zaɗɛ ku hɔy zaɗ hie gbɛrɛrɛ saa nulue a kiri mì gbuk.
6 E Paulo continuou: — Eu estava viajando, já perto de Damasco, e era mais ou menos meio-dia. De repente, uma forte luz que vinha do céu brilhou em volta de mim.
7 Mì lie raɗ ɓo siri, lɛ, mì laa kusol nzoɓ ká ɗi mì mii: “Sol! Sol woo! Ɓay ḭi nda̰w rɔɔ, mù ɗaa nun-i tuɔ síe munu lɛ?”
7 Eu caí no chão e ouvi uma voz que me dizia: “Saulo, Saulo, por que você me persegue?”
8 Lɛɛ, mì yḭiŋra ɓáy ɓay ha̰ ni mii: “Mbay, wa̰a, mù ɓa ve lɛ?” Báyḭi lɛ, ka yḭiŋra ɓáy ɓay ha̰ mì mii: “Mì ɓa Zezu ká Nazarɛɗ ká mù ɗaa nun-i tuɔ síe na zu.”
8 — Então eu perguntei: “Quem é o senhor?”
9 Nzoɓri ká i ɗo ziŋ mì na, i kɔ zaɗ ká hie, roo lɛ, kusol nzoɓ ká ɓaa ɓay ziŋ mì na i laa ya.
9 — Os homens que viajavam comigo viram a luz, porém não ouviram a voz de quem falava comigo.
10 Báyḭi lɛ, mì vbi ni mii: “Mbay, wa̰a, mì ɗáa mina ro zey lɛ?” Lɛɛ, ka yḭiŋra ɓáy ɓay ha̰ mì mii: “Úru siya mú se Damas, lɛ, i kíɛ mù feri riw bele ká mì leke ɓay haŋa mù vǎa ɗaa na ɓáy.”
10 Eu perguntei: “Senhor, o que devo fazer?” — E o Senhor respondeu:
11 Munu ká mì kɔ zaɗ ya ɓay tul zaɗ ká hie gbereŋ ká nun-i na, bǎw seɗ ɓiri mgba nduo-i mgba rɔɔ í kuɔ mì í séke Damas na ɓáy.
11 — Aquela luz brilhante tinha me deixado cego. Por isso os meus companheiros me pegaram pela mão e me levaram até Damasco.
12 «Lɛɛ, nzoɓ mbḭw ɗo Damas ku riŋ-ɛ ɓa Ananiyas, ka ɓa nzoɓ hḭ́ɛ Ŋgɛrɛwṵru, a ɗaa vu mbom ɓo tul bol kusol naari ɓáy zaɗɛ ŋgiɗ bele, ha̰ Ziɓri riw bele ká Damas ɓaa ɓay ɓe ɓáy kere.
12 Havia ali um homem chamado Ananias. Ele era religioso, obedecia à nossa Lei , e todos os judeus que moravam em Damasco o respeitavam.
13 Ka ví ziŋ mì a ɓaa ha̰ mì mii: “Yṵ-i Sol, mu mgbúɗa nun-a mú kɔ-kɔ́m.” Zaɗɛ ku hɔy mì ura nun-i mí mgbuɗa, lɛ, mì kɔ zaɗ a mí kɔ ni.
13 Esse homem veio me procurar, chegou perto de mim e disse: “Irmão Saulo, veja de novo!” — No mesmo instante comecei a ver de novo e olhei para ele.
14 Báyḭi lɛ, ka ɓaa ha̰ mì mii: “Ŋgɛrɛwṵru bulu naari na náa mù piɛɗ lew hɔy ɗo ɓoɗ, ɓay haŋa mù kɔ law hiiya ɓe, ɓo mú kɔ Zezu, ká ɓe huo-ɛ hɔy ɓa nzoɓ fe ɗáa ɓáy zaɗɛ nzɛɗɛm na, ɓay haŋa mù laa ɓay ká nzi-ɛ.
14 Então ele disse: “Saulo, o Deus dos nossos antepassados escolheu você para conhecer a vontade dele, para ver o seu Bom Servo e para ouvir o Servo falar com você pessoalmente.
15 Tusuɛke lɛ, mù ɓá nzoɓ nasi ɓay ɓe ɓay ka-káa ɓay feri ká mù kɔ ɓáy nun-a, a mú laa ɓáy suk-a na ká nun nzoɓri riw bele.
15 Pois você será testemunha dele para dizer a todos aquilo que você tem visto e ouvido.
16 A timbɛɗɛ key na wa̰a, ha̰ ḭi rɔɔ mù giyaŋ ɓáy lɛ? Mu úru siya mu ɗi riŋ Ŋgɛrɛmbay ha ri ɗaa tul-a nduo mbii ha̰ Ŋgɛrɛmbay ka wáa feya̰a ɓori riw bele ká ɓil law-a ha̰ mù.”
16 E agora não espere mais. Levante-se, peça a ajuda do Senhor e seja batizado, e os seus pecados serão perdoados.”
17 «Falɛ ká bole ɗi maa fe na báyḭi lɛ, mì yḭ̀i mí se Zuruzalɛm. Zaɗka mì se ɓil *hul ka̰ni Ŋgɛrɛwṵru, a mí ɗo ɗáa nzaa ɓay kere na, fe tina nun ha̰ mì.
17 E Paulo terminou, dizendo: — Então eu voltei para Jerusalém. Quando estava orando no Templo, tive uma visão.
18 Mì kɔ Ŋgɛrɛmbay, lɛ, ka ɓaa ha̰ mì mii: “Mu úru ɓa vaa mú tḭi saa ɓil ŋgɛrɛpuo ká Zuruzalɛm key, ɓay ḭi lɛ, ɓay ká mù ɓaa se tul-i na, nzoɓkeri ti ya̰aŋa ya.”
18 Vi o Senhor, e ele me disse: “Saia depressa de Jerusalém porque as pessoas daqui não aceitarão o que você vai dizer a meu respeito.”
19 Lɛɛ, mì yḭiŋra ɓáy ɓay ha̰ ni mii: “Mbay, ɓari na i kɔ ta-taŋ, ɓa ɓi kḭ ze mì se ɓil *hul mbṵ́ kḭ ɓariri, mí mgba nzoɓri ká i ɗaa law-ri ɓo tul-a, mí ɗaa ri zuɔ hul sal, a mí nda ri nda̰w.
19 — Eu respondi: “Senhor, eles sabem muito bem que eu ia às sinagogas , e prendia os que criam em ti, e batia neles.
20 Zaɗka i mgba Etḭɛn ká ɓa nzoɓ nasi ɓay ɓo, í i ni na kara mì ɗo zaɗɛ, mí hii ɓayke ziŋ ri, a mí kɔrɔ gari ɓari nzoɓ ika niri na.”
20 Quando estavam matando Estêvão, que falava a respeito de ti, ó Senhor, eu estava ali, concordando com aquele crime. E até tomei conta das capas dos assassinos dele.”
21 Báyḭi lɛ, Ŋgɛrɛmbay ɓaa ha̰ mì mii: “Úru siya mú se, ɓay ḭi lɛ, ɓa ɓi kḭ ze, mì pie mù ɗi ɗi se luo nzoɓri ká i ɓa Ziɓ ya.”»
21 — Aí o Senhor disse: “Vá, pois eu vou enviá-lo para bem longe; vou enviá-lo aos não judeus.”
22 Ruɔ nzoɓri te suku-ri kpṵru, í laa ɓay ká tḭi ká nzi-ɛ káʼa ɓaa mii, Ŋgɛrɛwṵru pie ɓeri ɓa luo nzoɓri ká i ɓa Ziɓ ya. Ɓe nu ku ro, i tii sa̰w ɓáa ɓay ɓáy nzaa-ri riw bele gbaw mii: «Nzoɓ ká mini na, ndaɗ ɓay haŋa ni ka ti tusiri key ya! Mgba ni í i ni, ka maa ɓay káw kumnun ya!»
22 A multidão ficou ouvindo Paulo até que ele disse isso, mas aí eles começaram a gritar com toda a força: — Matem esse homem! — Ele não merece viver!
23 Ro, í yḭw fe í nan gari ɓari í vbuku ɓa siya, rɔɔ í fa̰a siri í mii ɓa tul-ri nda̰w.
23 Eles gritavam, sacudiam as capas no ar e jogavam poeira para cima.
24 Ɓe ze ha̰ ŋgɛrɛ tul nzoɓ yṵmri na mbi nzi-ɛ ɓay haŋa ri mgba Pol í séke ni ɓil hul káw nzoɓ yṵmri ká ɗo siya kávbaw nda̰w rɔɔ, ɓay vbika ni ɓay ɓáy ndoy ɓay kɔ́kɔ sa̰w fe ká ruɔ nzoɓri gúuke fe mini ká tul-e na.
24 Então o comandante mandou que os seus soldados levassem Paulo para dentro da fortaleza. Mandou também que o chicoteassem para que ele contasse por que a multidão estava gritando contra ele.
25 Roo lɛ, zaɗka i mgba Pol í siŋ ni ɓay ndáka ni na báyḭi lɛ, ka vbi ŋgɛrɛ tul nzoɓ yṵmri ká ɗo pol-e na mii: «Nzoɓ ká nzoɓ réke tul puo ká Rɔm kɔ ni ɓa leɗ ɓil puɔ na wa̰a, ɓaarì ɗo ɓáy faa ɓay ndáka ni taŋ ɓay ká i ɗaa ɓo tul-e hɔy lɛ?»
25 Porém, quando o estavam amarrando para chicoteá-lo, Paulo perguntou ao oficial romano que estava perto dele: — Será que vocês têm o direito de chicotear um cidadão romano, especialmente um que não foi condenado por nenhum crime?
26 Zaɗka ŋgɛrɛ tul nzoɓ yṵmri laa ɓay ká Pol ɓaa munu na báyḭi lɛ, ka ɗuu a se luo ŋgɛrɛ tul-e a baka ni mii: «Mu ɗáa mina ɓáy sùo-ɔ key lɛ? Leɗban na, i kɔ ni ɓa leɗ ɓil puɔ ká Rɔm!»
26 Quando o oficial ouviu isso, foi falar com o comandante e disse: — O que é que o senhor vai fazer? Aquele homem é cidadão romano!
27 Lɛɛ, zaɗɛ ku hɔy ŋgɛrɛ tul nzoɓke na uru a vi luo Pol, a vbi ni ɓay mii: «Mu ɓaa ha̰ mi laa! Wa̰a, mù ɓa leɗ ɓil puɔ ká Rɔm kḭ lɛ?» Pol yḭiŋra ɓáy ɓay ha̰ ni mii: «Ṵ́-uu, ɓe kḭ zu.»
27 Então o comandante foi falar com Paulo e perguntou: — Me diga uma coisa: você é mesmo cidadão romano? — Sou! — respondeu Paulo.
28 Báyḭi lɛ, ŋgɛrɛ tul nzoɓ yṵmri na mbi ɓay a ɓaa ha̰ ni mii: «Ɓi na, mì fa̰a lari ŋgḭ-ŋgḭi mí puo nda̰w rɔɔ, ha ri kɔ mì ɓa leɗ ɓil puɔ ká Rɔm ɓáy.» Lɛɛ, Pol yḭiŋra ɓáy ɓay ha̰ ni mii: «Ɓi lɛ, ɓáy mboŋa ɓi hɔy, i kɔ mì ɓa leɗ ɓil puɔ ká Rɔm.»
28 Aí o comandante disse: — Eu também sou, e isso me custou muito dinheiro. Paulo respondeu: — Pois eu sou cidadão romano de nascimento.
29 Zaɗɛ ku hɔy nzoɓri ká i hii ɓay vbika ni ɓay ɓáy ndoy na, i naa sùo-ri ká lakun-ɛ. A ŋgɛrɛ tul nzoɓ yṵmri na, zaɗkaʼa kɔ Pol ɓa leɗ ɓil puɔ ká Rɔm na báyḭi lɛ, hḭɛ ɗaa ni ŋgḭi ɓamba, ɓay ḭi lɛ, ka ha ri mgba ni í siŋ ni ɓáy sal lari.
29 Imediatamente os homens que iam chicoteá-lo recuaram. E o próprio comandante ficou com medo ao saber que Paulo era cidadão romano e ele tinha mandado amarrá-lo.
30 Ŋgɛrɛ tul nzoɓ yṵmri na hii ɓay kɔ́kɔ, ɓay ḭi kḭ rɔɔ Ziɓri ɗáake ɓay ɓo tul Pol lɛ! Sa̰wke mini ze, nzaaruoke na báyḭi lɛ, ka ha ri hina sal lari ká i síŋke ni, a mbi nzi-ɛ ha̰ *ŋgɛrɛnzoɓ fe poyri ɓáy *nzoɓ kúŋ sal ɓay luyeri riw bele ha ri mbṵ kḭ. Falɛ ku rɔɔ, a sùu Pol a víke ni a ɗaa ni ɗo pol-ri.
30 O comandante queria saber com certeza por que os judeus estavam acusando Paulo. Então, no dia seguinte, mandou que tirassem as correntes que o prendiam e ordenou que os chefes dos sacerdotes e todo o Conselho Superior se reunissem. Depois mandou que trouxessem Paulo e o colocassem em frente deles.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 22, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.