Atos 22
Chru (CJE) vs NAA
1 “Ơ buơl adơi-ai, buơl ama, yòng păng bĕ pơnuaĭ dơlhă đờm mơblàng-dŏng mư̆ng rùp-phŭn dơlhă tơ anaŭ buơl adơi-ai gơŭ.”
1 — Irmãos e pais, escutem agora o que tenho a dizer em minha defesa.
2 Tŭ păng Pôl đờm sơ̆ng ia Hebrơ, buơl guñu 'brŏ dò kơđơ̆ng rik rơlau. Pôl đờm:
2 Quando ouviram que Paulo lhes falava em língua hebraica, fizeram mais silêncio ainda. Paulo continuou:
3 “Dơlhă la mơnih Juđa, đih apui lăm Tarsơ, c̆àr Silisi, bloh hũ ròng prŏng lăm plơi-prŏng ni, mơgru tơ tơkai Gamaliel. Dơlhă hũ mơgru nĭ-nùn biă mư̆ng pơnuaĭ adăt-adia kơi-kŏ pàng-yau buơl gudrơi. Dơlhă abih hơtai-hơtiàn biă sơ̆ng Yàng Pô Lơngì, kŭng yơu abih buơl kơi hơrơi ni rơi.
3 — Eu sou judeu, nasci em Tarso da Cilícia, mas fui criado nesta cidade e aqui fui instruído aos pés de Gamaliel, segundo o rigor da Lei de nossos antepassados, sendo zeloso para com Deus, assim como todos vocês o são no dia de hoje.
4 Dơlhă hũ mă-pơkơŭ du mơnih tui jơlàn duh-dơlbăt ni tơ̆l truh mơtai; mă c̆aŭ sơ̆ng krơ̆ buơl guñu lăm sàng jàm 'buh kơrhia la lơkơi halài kơmơi.
4 Persegui este Caminho até a morte, prendendo homens e mulheres e lançando-os na cadeia.
5 Mư̆ng pơnuaĭ nư̆n, mơnih gơnuăr prŏng apăn-akŏ pơyă phơ̆n duh-dơlbăt sơ̆ng abih tơrpuơl mơnih gơnuăr-tha hũ rơgơi ngă grơh tơ dơlhă. Kơyoa dơlhă hũ đồ-mă mư̆ng tơngàn buơl guñu du bơ-àr wă pơyoa tơ buơl adơi-ai lăm Đamas, đờm brơi thơu mư̆ng dơlhă, tô dơlhă truh tơ anih nư̆n mă c̆aŭ du mơnih păng-tui jơlàn duh-dơlbăt ni bloh ba mơrai wơ̆ tơ Jerusalem tô ngă glài.
5 Disto são testemunhas o sumo sacerdote e todos os anciãos. Deles eu recebi cartas para os irmãos judeus de Damasco, e fui até lá para trazer amarrados a Jerusalém os que também lá estivessem, para serem punidos.
6 Lăm tŭ dơlhă nau jơlàn, kơjĕ truh tơ plơi-prŏng Đamas, pơgăp tơkrah ia-hơrơi dơ̆ng, mơre-mơro hũ sa pơnuaĭ sơrdah kơc̆rà biă mư̆ng ngŏ lơngì pơsàng trŭn tòmdăr dơlhă.
6 — Ora, aconteceu que, enquanto eu viajava, já perto de Damasco, quase ao meio-dia, repentinamente, uma grande luz do céu brilhou ao redor de mim.
7 Dơlhă lơbuh tơ ala lơ̆n, sơ̆ng mơhư̆ hũ săp đờm sơ̆ng dơlhă lài: ‘Ơ Sol, Sol, kơđa hơgĕ hã mă-pơkơŭ Kơu?’
7 Então caí por terra, ouvindo uma voz que me dizia: “Saulo, Saulo, por que você me persegue?”
8 Dơlhă đờm sơđồ lài: ‘Khoai Yàng, Yàng la aràng sơi?’ Pô đờm: ‘Kơu la Jêsu mơnih Nasaret bloh hã dò mă-pơkơŭ.’
8 Perguntei: “Senhor, quem é você?” Ao que me respondeu: “Eu sou Jesus, o Nazareno, a quem você persegue.”
9 Du mơnih nau găm sơ̆ng dơlhă 'buh pơnuaĭ sơrdah nư̆n, bloh 'buh mơhư̆ săp Pô đờm sơ̆ng dơlhă.
9 — Os que estavam comigo viram a luz, sem, contudo, perceber o sentido da voz de quem falava comigo.
10 Dơlhă tơnia: ‘Khoai Yàng, anà păl ngă hơgĕ?’ Yàng đờm: ‘Tơgồ dơ̆ng bĕ, nau truh tơ plơi-prŏng Đamas, tơ anih nư̆n rơŭ hũ mơnih đờm tơ anà thơu mư̆ng abih tơgrơ̆ bruă Kơu hũ ngă-nìn tơ anà păl ngă!’
10 Então perguntei: “Senhor, o que devo fazer?” E o Senhor me disse: “Levante-se, entre em Damasco, onde lhe dirão tudo o que você precisa fazer.”
11 Du buơl adơi-ai gơŭ nau jơlàn găm sơ̆ng dơlhă apăn tơngàn, dùi dơlhă truh tơ plơi-prŏng Đamas, kơyoa pơnuaĭ sơrdah kơc̆rà nư̆n hũ ngă tơ mơta dơlhă jiơ̆ng mơsrư̆, 'bu 'buh hơgĕ tra.
11 Tendo ficado cego por causa da intensidade daquela luz, guiado pela mão dos que estavam comigo, cheguei a Damasco.
12 Lăm plơi-prŏng nư̆n hũ Anania, la mơnih abih hơtai-hơtiàn păng-rơmiă ngă tui pơnuaĭ adăt-adia, hũ abih tơgrơ̆ mơnih Juđa hơdiŭ lăm Đamas ngă grơh siàm mư̆ng ñu.
12 — Um homem chamado Ananias, piedoso conforme a Lei, tendo bom testemunho de todos os judeus que ali moravam,
13 Ñu truh duah dơlhă, dò dơ̆ng jĕ tơ gah dơlhă sơ̆ng đờm: ‘Ơ sơ-ai Sol, sơrdah bĕ mơta wơ̆!’ Lăm tŭ jơ nư̆n mư, dơlhă hũ sơrdah mơta wơ̆ sơ̆ng c̆ơ 'buh Anania.
13 veio procurar-me e, chegando perto de mim, disse: “Irmão Saulo, recupere a visão!” Nessa mesma hora, recuperei a visão e olhei para ele.
14 Bloh nư̆n ñu đờm: ‘Yàng Pô Lơngì kơi-kŏ pàng-yau buơl gudrơi hũ rơwah sơ-ai, tô brơi sơ-ai thơu hơtai-khiăng Pô, tô sơ-ai hũ c̆ơ 'buh Pô Rĭng-Tơpă, sơ̆ng hũ mơhư̆ săp mư̆ng kàng Pô đờm tơbiă.
14 Então ele disse: “O Deus de nossos pais escolheu você de antemão para conhecer a vontade dele, ver o Justo e ouvir a voz dele.
15 Kơyoa sơ-ai rơŭ ngă grơh tơ Pô tơ anaŭ abih tơgrơ̆ mơnih, mư̆ng du bruă sơ-ai hũ 'buh sơ̆ng mơhư̆.
15 Porque você terá de ser testemunha dele diante de todos, anunciando as coisas que você tem visto e ouvido.
16 Tŭ ni, sơ-ai dò c̆àng hơgĕ wơ̆? Tơgồ dơ̆ng bĕ, iơu-lơkơu angăn Yàng bloh đồ-mă pơnuaĭ 'baptem sơ̆ng ngă pơsơc̆ih-goh glài-sơnoh drơi bĕ!’
16 E agora, o que está esperando? Levante-se, receba o batismo e lave os seus pecados, invocando o nome dele.”
17 Hơdơi mư̆ng nư̆n, dơlhă gài wơ̆ tơ Jerusalem. Lăm tŭ dơlhă dò iơu-lài lăm sàng duh-dơlbăt, nư̆n dơlhă hũ pơnuaĭ Yàng brơi pơ'buh.
17 — Quando voltei para Jerusalém, enquanto orava no templo, sobreveio-me um êxtase,
18 Dơlhă 'buh Yàng đờm sơ̆ng dơlhă: ‘Sơmăr bĕ, lăm tơk tơbiă klàh mư̆ng Jerusalem, kơyoa buơl guñu rơŭ 'buh păng-tui đồ-mă pơnuaĭ anà ngă grơh mư̆ng Kơu ơu.’
18 e vi o Senhor. Ele me disse: “Ande logo e saia imediatamente de Jerusalém, porque não aceitarão o seu testemunho a meu respeito.”
19 Dơlhă đờm: ‘Khoai Yàng, rùp-phŭn buơl guñu thơu loh-làng anà ni la mơnih hũ truh lăm yàu boh sàng pơtòm, mă jàm-krơ̆ sơ̆ng pờng-ngă du mơnih păng-tui Yàng.
19 Eu respondi: “Senhor, eles bem sabem que eu ia de sinagoga em sinagoga, prendendo e açoitando os que criam em ti.
20 Sơ̆ng tŭ Etien la mơnih ngă grơh tơ Yàng kŏng hŏ drah, nư̆n rùp-phŭn anà kŭng hũ mơta tơ anih nư̆n rơi, anà sa hơtai sơ̆ng buơl guñu, sơ̆ng c̆ơ apăn khăn-ào tơ du mơnih pơmơtai Etien.’
20 Quando se derramava o sangue de Estêvão, tua testemunha, eu também estava presente, consentia nisso e até guardei as capas dos que o matavam.”
21 Yàng đờm sơ̆ng dơlhă: ‘Nau bĕ, kơyoa Kơu rơŭ pơđăr anà truh sơ̆ng du buơl làng agàh dò tơ du anih atàh.’ ”
21 Mas ele me disse: “Vá, porque eu o enviarei para longe, aos gentios.”
22 Buơl guñu dò kơđơ̆ng păng Pôl đờm, bloh tŭ păng truh pơnuaĭ nư̆n, buơl guñu kơmrào driau prŏng: “Pơluĭ-pơlơhiă bĕ mơnih yơu nư̆n klàh mư̆ng lơ̆n! Ñu 'buh iơŭ păl tô hơdiŭ tra!”
22 Até este ponto a multidão ficou ouvindo. Mas, quando Paulo disse isso, começaram a gritar bem alto: — Fora com ele! Mate-o, porque ele não merece viver!
23 Buơl guñu driau kơmrào, wà ào prah, sơ̆ng pơ̆l hơbơu lơ̆n tơ ngŏ lơngì.
23 Enquanto eles gritavam, tiravam as suas capas e jogavam poeira para o ar,
24 Mơnih kwăng apăn-akŏ buơl lĭng pơđăr ba Pôl tơma lăm đồn-lĭng, mă tơlơi klì glih tơnia-khào Pôl, tô thơu kơđa hơgĕ buơl làng driau kơmrào tămdră-wơ̆ sơ̆ng ñu yơu nư̆n.
24 o comandante ordenou que Paulo fosse recolhido à fortaleza e que, sob açoite, fosse interrogado para saber por que motivo estavam gritando assim contra ele.
25 Tŭ buơl guñu dò kơtŭng akă Pôl tô glih, nư̆n Pôl đờm sơ̆ng mơnih apăn-akŏ tơrpuơl lĭng dò dơ̆ng jĕ tơ anih nư̆n: “Buơl kơi hũ gơnuăr glih sa aràng mơnih buơl làng phŭn Rôma tŭ mơnih nư̆n ka hũ c̆ahrơña ngă nìn-glài ơu?”
25 Quando o estavam amarrando com correias, Paulo perguntou ao centurião que ali estava: — Será que vocês têm o direito de açoitar um cidadão romano, sem que ele tenha sido condenado?
26 Mơhư̆ yơu nư̆n, mơnih apăn-akŏ tơrpuơl lĭng truh đờm akhàn wơ̆ sơ̆ng mơnih kwăng apăn-akŏ buơl lĭng lài: “Kơi sơmŏng ngă hơgĕ ni? Kơyoa mơnih ni la mơnih buơl làng phŭn Rôma!”
26 Ouvindo isto, o centurião procurou o comandante e lhe disse: — Que é isso que o senhor está prestes a fazer? Saiba que aquele homem é cidadão romano.
27 Mơnih kwăng apăn-akŏ buơl lĭng truh tòm Pôl sơ̆ng tơnia: “Đờm bĕ tơ dơlhă thơu, sơ-ai hũ iơŭ la mơnih buơl làng phŭn Rôma ơu?” Pôl đờm sơđồ: “Biă iơŭ yơu nư̆n!”
27 Então o comandante veio e perguntou a Paulo: — Diga-me uma coisa: você é romano? Paulo respondeu: — Sou.
28 Mơnih kwăng apăn-akŏ buơl lĭng đờm: “Dơlhă păl lơhiă lô priă biă nư̆n ka blơi hũ gơnuăr mơnih buơl làng phŭn Rôma nư̆n.” Pôl đờm: “Dò dơlhă, nư̆n mư̆ng tŭ pơrpa đih apui tơbiă dơlhă hũ gơnuăr nư̆n bơjơ.”
28 E o comandante disse: — Eu tive de gastar muito dinheiro para conseguir essa cidadania. Ao que Paulo respondeu: — Pois eu a tenho de nascença.
29 Lăm tơk tŭ nư̆n mư, du mơnih sơmŏng glih tơnia-khào Pôl rŭt-gơdŭn abih, sơ̆ng mơnih kwăng apăn-akŏ buơl lĭng huơĭ kơ-ù biă tŭ thơu mơnih drơi hũ mă c̆aŭ nư̆n la sa aràng mơnih buơl làng phŭn Rôma.
29 Imediatamente se afastaram os que iam interrogá-lo com açoites. O próprio comandante ficou com medo quando soube que Paulo era romano, porque tinha mandado amarrá-lo.
30 Hơrơi hơdơi, mơnih kwăng apăn-akŏ buơl lĭng khiăng thơu loh-làng kơyoa pơnuaĭ hơgĕ bloh Pôl kơđòng mơnih Juđa yă, nư̆n pơđăr tơleh tơlơi c̆aŭ tơ Pôl, sơ̆ng pơđăr iơu du mơnih gơnuăr apăn-akŏ pơyă phơ̆n duh-dơlbăt găm sơ̆ng abih Tơrpuơl Gơnuăr Apăn-Akŏ Buơl Làng Juđa pơgùm-pơtòm wơ̆, bloh nư̆n ba Pôl tơbiă dò dơ̆ng tơ anaŭ buơl guñu.
30 No dia seguinte, querendo certificar-se dos motivos por que Paulo vinha sendo acusado pelos judeus, o comandante o soltou e ordenou que se reunissem os principais sacerdotes e todo o Sinédrio. E, mandando trazer Paulo, apresentou-o diante deles.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 22, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.