Romanos 4
Ŋwɛ menomenyɛɛ́ mekɛ́ (ANVNT) vs NAA
1 Ndɛre mechɔ ɛwéna ɛwé ɛtome ne mambɛ cho né mbɛ ushu Ɛsɔwɔ, ndé galɔ́gálɔ́ ayi ɛsé dékágé jɔɔ́ yɛ́ nnó ákwɔlé Abraham gekwenege ntɛ sé ndɛre akwaá ákɛlege?
1 Que diremos, então, a respeito de Abraão, nosso pai segundo a carne? O que foi que ele conseguiu?
2 Mbɔgé nnó Ɛsɔwɔ abɔ apyɛɛ́ ji abɛ cho né mbɛ ushu wuú gétúgé utɔɔ́ ulɔ́úlɔ́ ɛbi ji apyɛɛ́, mbɔ ji abɔ awyaá genó ɛyigé ji ákágé doó ɛbwɔ ɛwɔme. Yɛ́mbɔ ji apɔ́ ne genó ɛyigé ji ákágé doó ɛbwɔ ɛwɔme né mbɛ ushu Ɛsɔwɔ.
2 Porque, se Abraão foi justificado por obras, tem do que se orgulhar, porém não diante de Deus.
3 Asa né mmu ŋwɛ Ɛsɔwɔ nnó, “Abraham áfyɛɛ́ metɔɔ́ ne Ɛsɔwɔ, getú ɛyigémbɔ Ɛsɔwɔ asɛ nnó ji alu cho né mbɛ ushu wuú.”
3 Pois o que diz a Escritura? Ela diz: “Abraão creu em Deus, e isso lhe foi atribuído para justiça.”
4 Muú apyɛgé utɔɔ́ achyɛge ji ŋka, ɛji ɛpɔ́fɔ́ ndɛre ɛchyɛ ɛwé achyɛgé muú detú. Ɛlú ɛlé genó ɛyigé ji abɔɔ́ mansɛ gétúgé utɔɔ́ ɛbi ji apyɛɛ́.
4 Ora, para quem trabalha, o salário não é considerado como favor, mas como dívida.
5 Yɛ́mbɔ muú ayi álá lií fɔ́ mmyɛ né utɔɔ́ ulɔúlɔɔ́ ɛbi apyɛɛ́, ne áfyɛɛ́ lé metɔɔ́ ne Ɛsɔwɔ muú awyaá uto mampyɛɛ́ bɔɔ́ abi apyɛɛ́ gabo abɛ cho né mbɛ ushu wuú, Ɛsɔwɔ asɛlé nnó muú yimbɔ alu cho né mbɛ ushu wuú gébégé áfyɛɛ́ metɔɔ́ ne ji.
5 Mas, para quem não trabalha, porém crê naquele que justifica o ímpio, a sua fé lhe é atribuída como justiça.
6 Wyɛmbɔ ntó ne mfwa Dɛvid ájɔɔ́ aké, metɔɔ́ megɔmegɔ ɛja nnó ne muú ayi Ɛsɔwɔ asɛle nnó alu cho né mbɛ ushu wuú, yɛ́mbɔ ɛ́pɔ́ fɔ́ ɛlé gétúgé utɔɔ́ ulɔ́úlɔ́ ɛbi ji apyɛɛ́.
6 E é assim também que Davi declara ser bem-aventurado aquele a quem Deus atribui justiça, independentemente de obras.
7 Ajɔɔ́ aké, “Metɔɔ́ megɔmegɔ ɛbɛɛ́ ne bɔɔ́ abi Ɛsɔwɔ ájinte gabo ayi ɛbwɔ́ ápyɛɛ́, ne ábyaá ji.
7 Davi disse: “Bem-aventurados aqueles cujas transgressões são perdoadas, e cujos pecados são cobertos;
8 Metɔɔ́ megɔmegɔ ɛbɛɛ́ ne muú ayi Ɛsɔwɔ asɛle nnó apyɛɛ́ fɔ́ gabo wɔ́.”
8 bem-aventurado aquele a quem o Senhor jamais atribuir pecado.”
9 Ndɛre ɛlúmbɔ, nnó metɔɔ́ megɔmegɔ ɛwéna ɛlú lé ne bɔɔ́ abi ásɔɔ́ ɛbwɔ́ nsɔ ɛbwɔ́ ɛbwɔ́, waá ɛlú ntó ne abi álá ásɔɔ́ ɛbwɔ́ nsɔ wɔ́? Ɛsé déjɔ́gé mɛ nnó Abraham áfyɛgé metɔɔ́ Ɛsɔwɔ asɛ nnó ji alu cho né mbɛ ushu wuú.
9 Esta bem-aventurança vem apenas sobre os circuncisos ou será que ela vem também sobre os incircuncisos? Porque dizemos: “A fé foi atribuída a Abraão para justiça.”
10 Ndé gébé mechɔ ɛwéna ɛpyɛ? Gemɛgé nnó asɔ nya Abraham nsɔ, waá gébégé ásɔɔ́ mɛ ji nsɔ? Ɛlé gemɛge nnó asɔ ji nsɔ, ɛpɔ́fɔ́ gébégé ásɔɔ́ mɛ ji nsɔ.
10 Como, pois, lhe foi atribuída? Estando ele já circuncidado ou sendo ainda incircunciso? Não foi no regime da circuncisão, mas quando ele ainda não havia sido circuncidado.
11 Nsɔ ayi ásɔɔ́ Abraham alu ɛlé gelo ɛyi gelɛre nnó Ɛsɔwɔ abɔ mɛ mbɛ asɛ nnó Abraham alu cho ndɛre afyɛɛ́ metɔɔ́ ne ji gemɛge nnó ásɔ ji nsɔ. Ɛpyɛmbɔ nnó Abraham abɛ ntɛ bɔɔ́ ako abi áfyɛɛ́ metɔɔ́ ne Ɛsɔwɔ ayi álá asɔɔ́ ɛbwɔ́ nsɔ wɔ́. Ndɛre ɛlúmbɔ, Ɛsɔwɔ asɛle ntó ɛbwɔ́ nnó alu cho né mbɛ ushu wuú.
11 E Abraão recebeu o sinal da circuncisão como selo da justiça da fé que teve quando ainda não havia sido circuncidado. E isto para que ele viesse a ser o pai de todos os que creem, embora não circuncidados, a fim de que a justiça fosse atribuída também a eles.
12 Ne Abraham alu ntó gekwenege ntɛ bɔɔ́ abi álá ásɔɔ́ ɛbwɔ́ nsɔ jiji wɔ́, yɛ́mbɔ áfyɛɛ́ ntó metɔɔ́ ne Ɛsɔwɔ wyɛ ndɛre gekwenege ntɛ se Abraham afyɛɛ́ gemɛ́gé nnó asɔ ji nsɔ.
12 Ele é também pai da circuncisão, isto é, daqueles que não são apenas circuncisos, mas também andam nas pisadas da fé que teve Abraão, nosso pai, antes de ser circuncidado.
13 Ɛsɔwɔ anyɛ́ nya meno ne Abraham ne upyáne bií, nnó mme yina abɛɛ́ nyɛ awu bwɔ́. Menomenyɛɛ́ ɛwéna ɛ́pɔ́fɔ́ gétúgé Abraham apyɛɛ́ genó ɛyigé ɛbɛ ɛjɔɔ́, ɛlé gétúgé Abraham áfyɛɛ́ metɔɔ́ ne Ɛsɔwɔ, ne ji asɛlé nnó Abraham alu cho.
13 A promessa de que seria herdeiro do mundo não veio a Abraão ou à sua descendência por meio da lei, e sim por meio da justiça da fé.
14 Mbɔgé ɛbɛɛ́ nnó genó ɛyigé Ɛsɔwɔ anyɛ́meno, achyɛgé lé mbaá bɔɔ́ abi ábélege ɛbɛ, mbɔ metɔɔ́ mamfyɛ ne Ɛsɔwɔ ɛpɔ́ yɛ́ ne nsa, ne menomenyɛɛ́ Ɛsɔwɔ ɛlú lé detú.
14 Pois, se os da lei é que são os herdeiros, anula-se a fé e cancela-se a promessa.
15 Gétúgé genó ɛyigé ɛbɛ ɛjɔɔ́ Ɛsɔwɔ alɛrege metɔɔ́ usɔɔ́ wuú mbaá bɔɔ́ abi álá ákwɔlege ɛwú. Ne mbɔgé ɛbɛ ɛla ɛpɔ́, muú ntó ákwene fɔ́ ɛbɛ.
15 Porque a lei suscita a ira; mas onde não há lei, também não há transgressão.
16 Ndɛre ɛlúmbɔ, genó ɛyigé Ɛsɔwɔ anyɛ́meno nnó apyɛɛ́, gekɛne ne metɔɔ́ mamfyɛɛ́ ne ji. Gɛ mbɔ ne ɛlú nnó, genó ɛyigémbɔ gepyɛ gétúgé Ɛsɔwɔ alɔme melu. Ne ji alɛrege ulɔɔ́ melu mbaá baá Abraham ako. Ne baá Abraham ápɔ́ fɔ́ bɔɔ́ abi ábélege ɛbɛ ɛwú ɛwú, álu ntó bɔɔ́ abi áfyɛɛ́ metɔɔ́ ne Ɛsɔwɔ ndɛre Abraham abɔ afyɛɛ́ nya. Gɛ́ mbɔ ne ɛlú néndé Abraham alu ntɛ mbaá ɛsé ako abi défyɛɛ́ metɔɔ́ ne Ɛsɔwɔ.
16 Essa é a razão por que provém da fé, para que seja segundo a graça, a fim de que a promessa seja garantida para toda a descendência, não somente à descendência que está no regime da lei, mas também à descendência que tem a fé que Abraão teve — porque Abraão é pai de todos nós,
17 Ne ɛlú wyɛ ndɛre ásame né mmu ŋwɛ Ɛsɔwɔ nnó, “Me mpyɛ nnó wɔ ɔbɛ ntɛ gejamégé bɔɔ́ né gejamégé malɔ.” Ne Abraham alu ntɛ se ɛsé ako né mbɛ ushu Ɛsɔwɔ, muú yi Abraham áfyɛɛ́ metɔɔ́ ne ji. Ɛsɔwɔ muú apyɛɛ́ bɔɔ́ ákwilege né negbo, ajɔ́gé genó ɛyi gebɔ gela gepɔ gelu.
17 como está escrito: “Eu o constituí por pai de muitas nações” — diante daquele em quem Abraão creu, o Deus que vivifica os mortos e chama à existência as coisas que não existem.
18 Ɛsɔwɔ ájɔ́gé mbɔ, Abraham akamé, ne anɛré metɔɔ́ nnó genó ɛyigé Ɛsɔwɔ anyɛ́meno, gepyɛ nyɛ, yɛ́ ɛlé ɛlú ɛké ɛpɔ́fɔ́ kɔkɔge nnó genó yimbɔ gepyɛ. Ne Abraham alu ntɛ gejamégé bɔɔ́ né gejamégé malɔ wyɛ ndɛre Ɛsɔwɔ ajɔɔ́ nnó, “Upyáne byɛɛ́ ubɛɛ́ nyɛ gejamegejame ɛké ambe né mfaánebuú.”
18 Abraão, esperando contra a esperança, creu, para vir a ser pai de muitas nações, segundo lhe havia sido dito: “Assim será a sua descendência.”
19 Ne Ɛsɔwɔ ájɔ́gé mbɔ Abraham abɔɔ́ fɔ́ gepwa mamfyɛ metɔɔ́ ne ji wɔ́, yɛ́ ɛlé ji akaá nnó ákage byɛ se maá gétúgé ákwɔné usaá aŋmɛ uta, ne mendée wuú Sara ntó alu meŋkwɔ mendée.
19 E, sem enfraquecer na fé, levou em conta o seu próprio corpo já amortecido, tendo ele quase cem anos, e a esterilidade do ventre de Sara.
20 Abraham alyaá fɔ́ mamfyɛ metɔɔ́ ne Ɛsɔwɔ wɔ́, ne apɔ́ ne dembyɔ né genó ɛyigé Ɛsɔwɔ anyɛ́meno nnó apyɛɛ́. Yɛ́mbɔ metɔɔ́ ɛwé ji afyɛɛ́ ne Ɛsɔwɔ ɛtoó wyɛ toógé ne afɛɛ́ge Ɛsɔwɔ,
20 Não duvidou, por incredulidade, da promessa de Deus; mas, pela fé, se fortaleceu, dando glória a Deus,
21 néndé ji akaá chaŋéné nnó Ɛsɔwɔ apyɛɛ́ nyɛ wyɛ genó ɛyigé ji anyɛ́meno nnó apyɛɛ́.
21 estando plenamente convicto de que Deus era poderoso para cumprir o que havia prometido.
22 Gɛ́ ula bi Ɛsɔwɔ asɛle nnó Abraham alu cho né mbɛ ushu wuú, gébégé ji áfyɛɛ́ metɔɔ́ ne ji.
22 Assim, também isso lhe foi atribuído para justiça.
23 Mekomejɔɔ́ yina ayi ásame né mmu ŋwɛ Ɛsɔwɔ nnó, “Ɛsɔwɔ asɛ nnó Abraham alu cho né mbɛ ushu wuú”, ása fɔ́ lé mampoó Abraham jimbií wɔ́,
23 E as palavras “lhe foi atribuído” foram escritas não somente por causa dele,
24 ása ntó mampoó ɛsé abi Ɛsɔwɔ apyɛɛ́ nyɛ nnó débɛ cho né mbɛ ushu wuú mbɔgé défyɛɛ́ metɔɔ́ ne ji muú apyɛɛ́ Ata sé Jisɔs akwilé né negbo.
24 mas também por nossa causa, visto que a nós igualmente nos será atribuído, a saber, a nós que cremos naquele que ressuscitou dentre os mortos a Jesus, nosso Senhor,
25 Ɛsɔwɔ achyɛɛ́ ji nnó agbo gétúgé gabo sé ne apyɛ ji akwilé né negbo nnó apyɛ ɛsé débɛ cho né mbɛ ushu wuú.
25 o qual foi entregue por causa das nossas transgressões e ressuscitou para a nossa justificação.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Romanos 4, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.