Lucas 15
Ja øgyajpxy ja ømyadya̱ʼa̱ky midi xukpa̱a̱jtɨmp ja nɨtsoʼokʼajtɨn (MXPNT) vs ARA
1 Nɨmejnɨp ɨdøꞌøn ja Jesús jam ja yikugubajtpɨtøjktɨ, ja ja̱a̱ꞌdyɨ pøn amuum tyimyiktejtɨp pøktyumbɨ ja̱a̱ꞌdyɨ, jøts ja jam myendɨ amɨdodujkpɨ,
1 Aproximavam-se de Jesus todos os publicanos e pecadores para o ouvir.
2 patyts ja fariseotøjktɨ møøt ja ka̱jpxwejpɨtøjktɨ tjanchpaga̱jpxtɨ ja Jesús, jøts ja wya̱ꞌa̱ndɨ:
2 E murmuravam os fariseus e os escribas, dizendo: Este recebe pecadores e come com eles.
3 Jaꞌagøjxpts ja Jesús ttamadya̱kpa̱a̱jty tuꞌuk ja ejxpajtɨn madya̱ꞌa̱ky midi yɨdeꞌen wa̱mp:
3 Então, lhes propôs Jesus esta parábola:
4 ―Ku meets wyɨnaty xꞌukyiktɨgøy tuꞌugɨn ja mborreek midi nɨmagøꞌpxy, ¿ti kidi meets ja ñɨmaktaꞌpxy myakta̱xujkpɨ borreek jam xyikta̱ꞌa̱nt jam pejyjotp, jøts ja tyuꞌukpɨ xꞌatsꞌɨxa̱ꞌa̱dɨt kunɨm meets ja xpa̱a̱tt?
4 Qual, dentre vós, é o homem que, possuindo cem ovelhas e perdendo uma delas, não deixa no deserto as noventa e nove e vai em busca da que se perdeu, até encontrá-la?
5 ¿Jøts kidi meets ja xaxonda̱ꞌa̱kt ku meets ja xpa̱a̱tt? ¿Ti kidi meets ja xkøxka̱pt mguejnkyøjxp? ¿Pøn kidi jadeꞌen xyonda̱ꞌa̱ky ku ja nba̱a̱jtɨn jadɨgojk midi tø yꞌukꞌatstɨgøy?
5 Achando-a, põe-na sobre os ombros, cheio de júbilo.
6 Kuts jam mdøjkjotp mja̱ꞌa̱ttɨ, ti kidi meets ja mmɨguꞌuktøjk, ti kidi meets ja mgudøjk ja xukmadøy, jøts ti kidi meets ja xnøjmɨ: “Xonda̱ꞌa̱ktɨ meets, tøts øts ja nborreek nba̱a̱ty midi tø yꞌatstɨgøy.”
6 E, indo para casa, reúne os amigos e vizinhos, dizendo-lhes: Alegrai-vos comigo, porque já achei a minha ovelha perdida.
7 Janch øts ɨdøꞌøn nwa̱ꞌa̱ñ jøts ku nayɨdeꞌen yiktaxonda̱ꞌa̱ky jap tsa̱jpjøtpy ja pojkpɨtumbɨ ja̱a̱ꞌy ku ja tyiktɨgach ja chɨna̱a̱ꞌyɨn, jøts jaꞌ neꞌegɨ yiktaxonda̱kp midi tuꞌuk jøts nɨgɨdi ja myaktaꞌpxy myakta̱xujkpɨ ja̱a̱ꞌdyɨ pøn chɨna̱a̱ꞌyɨn tø tyiktɨga̱tsnɨdɨ, ñadyijyɨ øy ñayja̱wɨyɨdɨ.
7 Digo-vos que, assim, haverá maior júbilo no céu por um pecador que se arrepende do que por noventa e nove justos que não necessitam de arrependimento.
8 ’¿Uk pøn tøꞌøxyøjkts myeeñ tkaꞌukꞌɨxaapy ku ja tyiktɨgøy tuꞌugɨn ya̱m ja ma̱jk tꞌukmøøtꞌaty? Kuwa̱nɨts ja tyiktøøbyiky ja yja̱j jøts ja pyøknaxy yja̱ꞌa̱xnaxy jap tyøjkjøtpy, yikxonts ja tyimyꞌɨxaadyøkɨ jøts kunɨm ja tyimbya̱a̱tt.
8 Ou qual é a mulher que, tendo dez dracmas, se perder uma, não acende a candeia, varre a casa e a procura diligentemente até encontrá-la?
9 Kuts ja tpa̱a̱ty, jøts myɨgujøøn myɨgudøjk jøts myɨguꞌuktøjk ja ttukmadøy, yɨdeꞌen ja tnøjmɨ: “Tø øts ja nmeeñ nba̱a̱ty midi tø yꞌatstɨgøy.”
9 E, tendo-a achado, reúne as amigas e vizinhas, dizendo: Alegrai-vos comigo, porque achei a dracma que eu tinha perdido.
10 Janch øts ɨdøꞌøn nwa̱ꞌa̱ñ jøts ku Dios møøt yꞌa̱nkɨlɨs ttaxonda̱ꞌa̱ktɨt ja pojkpɨtumbɨ ja̱a̱ꞌy pøn tyiktɨga̱jtsp ja chɨna̱a̱ꞌyɨn.
10 Eu vos afirmo que, de igual modo, há júbilo diante dos anjos de Deus por um pecador que se arrepende.
11 Nayɨdeꞌen ja Jesús wya̱a̱ñ:
11 Continuou: Certo homem tinha dois filhos;
12 jøts ja mutskpɨ ja ñɨma̱a̱jyøø: “Teety, møøñɨk øts ja pɨkta̱ꞌa̱ky midi øts ɨdøꞌøn nma̱a̱yꞌa̱tp.” Wɨnets ja uꞌnkteety ja ojts tyikwaꞌkxy ja pyɨkta̱ꞌa̱ky jøts ja ttaguma̱a̱y ja yꞌuna̱ꞌjk.
12 o mais moço deles disse ao pai: Pai, dá-me a parte dos bens que me cabe. E ele lhes repartiu os haveres.
13 Ñɨña̱mnɨm ɨdøꞌøn ja wyɨnaty jadeꞌen yjaty ku ja myutskma̱jnk tpøkmujknɨ tꞌejxmujknɨ ja pyɨkta̱ꞌa̱ky tukɨꞌɨyɨ jøts ja ojts ttooꞌknɨ, jøts ja ojts abikya̱jp abikña̱a̱jx tmɨnijkxy jam jagam, jamts ja ojts tyikꞌoꞌjkixy ja myeeñ kyawɨndɨyꞌa̱jtɨngøjxp.
13 Passados não muitos dias, o filho mais moço, ajuntando tudo o que era seu, partiu para uma terra distante e lá dissipou todos os seus bens, vivendo dissolutamente.
14 Kuts ja wyɨnaty tukɨꞌɨyɨ tø tyikøjxnɨ, jøts ja yuu jam wɨnet et yjantyimdyøjkɨyɨɨꞌñ ma̱ døꞌøn ja na̱a̱jx ja ka̱jp jam, jøts ja yꞌayodøjkɨña̱a̱.
14 Depois de ter consumido tudo, sobreveio àquele país uma grande fome, e ele começou a passar necessidade.
15 Wɨnets ja tꞌɨxa̱a̱y tunk ma̱ ja kuga̱jp ja̱a̱ꞌy jam, jøts ja ojts kyexyɨ kya̱mjøtpy kuchꞌejxpɨ.
15 Então, ele foi e se agregou a um dos cidadãos daquela terra, e este o mandou para os seus campos a guardar porcos.
16 Janch tsojk jøøꞌkxkixyɨm ja tꞌejxɨ ja kuch yjɨɨꞌkxy, kumɨ nɨti ja kyayikmøꞌøy.
16 Ali, desejava ele fartar-se das alfarrobas que os porcos comiam; mas ninguém lhe dava nada.
17 Jøts jotmay ja tyatøjkɨyøø, yɨdeꞌen ja ojts ñawyɨnma̱a̱ꞌnxɨyɨ: “¡Janch kuꞌuxyɨ ndeety tyumbɨ net jam kyaydɨ yjøøꞌkxtɨ, yikwɨnda̱ndɨp pa̱a̱t ja o ti, jøts øts ya̱ yuu njanchꞌooꞌknɨ!
17 Então, caindo em si, disse: Quantos trabalhadores de meu pai têm pão com fartura, e eu aqui morro de fome!
18 Tiku øts ndeety ngaꞌawɨmbetɨ ma̱ ja jam chøønɨ, jøts øts ja jam nnøjmɨt: Tø teety Dios nmɨdundɨgøy; jøts mets, tø me nayɨdeꞌen nmɨdundɨgøy;
18 Levantar-me-ei, e irei ter com o meu pai, e lhe direi: Pai, pequei contra o céu e diante de ti;
19 kaꞌuꞌnkꞌatyɨm ø tø njantyimyjaty; yiktunkts ø nayɨdeꞌen sa̱m o pøn tumbɨ xyiktuñɨn.”
19 já não sou digno de ser chamado teu filho; trata-me como um dos teus trabalhadores.
20 Jøts ɨdøꞌøn ja yjanchtuuꞌdøjkɨyɨɨꞌñ jøts ja wyɨmbijty jam tyeety wyɨndum.
20 E, levantando-se, foi para seu pai. Vinha ele ainda longe, quando seu pai o avistou, e, compadecido dele, correndo, o abraçou, e beijou.
21 Wɨnets ja tnɨma̱a̱y ja tyeety: “Teety, tø øts Dios nmɨdundɨgøy møkꞌampy, jøts nayɨdeꞌen me tø nmɨdundɨgøy; kaꞌuꞌnkꞌatyɨm ø nnayja̱wɨyɨ.”
21 E o filho lhe disse: Pai, pequei contra o céu e diante de ti; já não sou digno de ser chamado teu filho.
22 Jøts ja uꞌnkteety tnɨma̱a̱y ja tyumbɨtøjk: “Tsojk nøjkx xjuuttɨ ja øybɨ wet jøts xuktatøkɨdɨt, pɨkta̱a̱jkɨdɨ kyøjeets, tuktawa̱ꞌa̱gɨdɨ kyøꞌøk.
22 O pai, porém, disse aos seus servos: Trazei depressa a melhor roupa, vesti-o, ponde-lhe um anel no dedo e sandálias nos pés;
23 Nøjkx xꞌatswetstɨ ja tsaka̱a̱ midi yaaꞌkpɨdsømpnɨm jøts xyikꞌooktɨt. ¡Wan txøduuꞌñɨndɨ, wan tka̱a̱ꞌyɨnt tꞌuujkyɨndɨ!
23 trazei também e matai o novilho cevado. Comamos e regozijemo-nos,
24 Tø øts yø nꞌuꞌnk ndijy tyimyꞌooꞌknɨ, ɨxya̱ts jujky xwɨndana̱a̱ꞌyɨndɨ; tø jeky yꞌatstɨgøyꞌity, ɨxya̱ts jadɨgojk tø nba̱a̱jtyɨndɨ.” Jøts ja xyødundøjkɨdøø.
24 porque este meu filho estava morto e reviveu, estava perdido e foi achado. E começaram a regozijar-se.
25 ’Jøts ja myøjma̱jnk jam wyɨnaty wyɨdity ka̱mjotp; kuts ja wyɨmbijty, yja̱ꞌjty wɨngon ma̱ ja tøjk jam, jøts ja tmadøøy ja ɨy ja ech.
25 Ora, o filho mais velho estivera no campo; e, quando voltava, ao aproximar-se da casa, ouviu a música e as danças.
26 Wɨnets ja tuꞌuk tya̱a̱jxɨyɨɨꞌñ ja tumbɨ jøts ja ttɨɨbyɨjky ti døꞌøn jam jadeꞌen tuujnɨp.
26 Chamou um dos criados e perguntou-lhe que era aquilo.
27 Jøts ja tyukmadoojøø, yɨdeꞌen ja ñɨma̱a̱jyøø: “Tøts ja mꞌuch yja̱ꞌa̱ty; tøts mdeety ja tsaka̱a̱ tna̱nkyikꞌøøgyɨyɨ midi yꞌity yaaꞌkpety, jaꞌagøjxp ku møk møja̱a̱w tø yja̱ꞌa̱ty ja mꞌuch.”
27 E ele informou: Veio teu irmão, e teu pai mandou matar o novilho cevado, porque o recuperou com saúde.
28 Jøts ja myøjpɨ yjantyimyꞌa̱mbɨjky, jøts kaꞌap ja twa̱ꞌa̱ñ jøts ja jap tyøkɨt, tyeetynɨm ja ojts køꞌøm ñɨbɨdsimyɨ jøts ja møk ñɨma̱a̱jyøø jøts tyøkɨt tøjkjøtpy.
28 Ele se indignou e não queria entrar; saindo, porém, o pai, procurava conciliá-lo.
29 Xjats tyeety ja tnɨma̱a̱y: “Mnɨja̱ꞌwɨpxɨ teety wɨna̱a̱k jumøjt me tø nmɨduñ, jøts juunɨ me ngaꞌukmɨmadøy, nɨjadeꞌents me tuꞌugɨn xkamøꞌøy øyɨk chivɨꞌuꞌnk øyɨk ti, jøts øts nmɨguꞌuk jeexyɨp nmøøtxøduñ.
29 Mas ele respondeu a seu pai: Há tantos anos que te sirvo sem jamais transgredir uma ordem tua, e nunca me deste um cabrito sequer para alegrar-me com os meus amigos;
30 Aa kudamts yø mꞌuꞌnk tø yja̱ꞌa̱ty, mduknɨꞌoꞌjkɨp tam meets yøꞌ mdsaka̱a̱ wɨnet midi yikxon tø yaaꞌkpety, ku mmeeñ yø tø myikꞌoꞌjkxɨyɨ kawɨneꞌen møøt kawɨndɨy tøꞌøxyøjk.”
30 vindo, porém, esse teu filho, que desperdiçou os teus bens com meretrizes, tu mandaste matar para ele o novilho cevado.
31 Wɨnets ja uꞌnkteety wya̱a̱ñ: “Ti sa̱ uꞌnk mjaty, pø ya̱a̱yɨmpts me nmøødɨ, ti jaty øts ɨxa nmøøtꞌajtpy tum mets yøꞌ mjaꞌ.
31 Então, lhe respondeu o pai: Meu filho, tu sempre estás comigo; tudo o que é meu é teu.
32 Kuwa̱nɨts pya̱a̱tꞌatyɨ, ¿ti ja ti nguidyimdyuꞌuñɨn? ¿ti jadam yø nguidyimdyaxonda̱a̱jkyɨm? Patyts ɨxya̱m nxøduꞌuñɨndɨ ku yø mꞌuch tø yja̱ꞌa̱ty, pø nøøꞌmɨmpts adøm jøts ku yø tø yꞌooꞌknɨ, ɨxya̱ts jujky xwɨnꞌijxyɨm, jeky tø yꞌatstɨgøyꞌity, tøts ɨnet nba̱a̱jtyɨm jadɨgojk.”
32 Entretanto, era preciso que nos regozijássemos e nos alegrássemos, porque esse teu irmão estava morto e reviveu, estava perdido e foi achado.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Lucas 15, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.