Atos 22
Ja øgyajpxy ja ømyadya̱ʼa̱ky midi xukpa̱a̱jtɨmp ja nɨtsoʼokʼajtɨn (MXPNT) vs NVT
1 ―Meets mɨguꞌuktøjktɨ jøts møja̱a̱ꞌdyøjktɨ, ukmadoojɨdɨk øts nꞌayuujk midi nga̱jpxwampy.
1 “Irmãos e pais”, disse Paulo. “Ouçam-me enquanto apresento minha defesa.”
2 Xjats ku ja ja̱a̱ꞌy tmadowdɨ jøts ku ja Pablo tkajpxy ja hebreɨt ayuujk, wɨnets nɨdukɨꞌɨyɨ yꞌamondøø, jøts ja Pablo tnɨma̱a̱y:
2 Quando o ouviram falar em aramaico, o silêncio foi ainda maior.
3 ―Israelɨt ja̱a̱ꞌy øts, jam ø ngueꞌjxy Ciliciɨt etjotp ma̱ ka̱jp txøøwɨ Tarso, jøts øts ya̱ tø nyeeky Jerusalén, jøts øts jaꞌ xyikꞌɨxpɨjky midi txøøwꞌa̱jtp Gamaliel, wa̱ꞌa̱ts øts ja xuknɨja̱wɨ adøm ndsɨna̱a̱ꞌyɨn pønɨ sa̱ ja møja̱a̱ꞌchɨna̱a̱ꞌyɨn. Ojts øts ɨdøꞌøn ja Dios yjaꞌ kaꞌpxy nbaduñ amumjoojt jadeꞌen sa̱ meets ɨxya̱m xuñɨn.
3 Então Paulo disse: “Sou judeu, nascido em Tarso, cidade da Cilícia. Fui criado aqui em Jerusalém e educado por Gamaliel. Como aluno dele, fui instruído rigorosamente em nossas leis e nos costumes judaicos. Tornei-me muito zeloso de honrar a Deus em tudo que fazia, como vocês são hoje.
4 Øts yꞌijty nmøjmɨdsepꞌajtpy pøn jaty ja Jesús yjaꞌ tpaduujnɨdɨp, nyikꞌooktɨba̱a̱t øts ja yꞌijty, jøts nyiknijkxy ja ya̱a̱ꞌy ja tøꞌøxy jap puxøjkjøtpy.
4 E fui ao encalço dos seguidores do Caminho, perseguindo alguns até a morte, prendendo homens e mulheres e lançando-os na prisão.
5 Wa̱ꞌa̱ts ja teetywɨndsøn tnɨja̱wɨdɨ møøt ja møja̱a̱ꞌdyøjk, kumɨ køꞌøm øts ja xmoꞌodɨ ja kutujk jøts øts ja jam nmɨnijkxy Damasco ma̱ wyɨnaty adøm nmɨꞌisraelɨt ja̱a̱ꞌdyɨ. Jøts øts ja jam nꞌɨxa̱ꞌa̱y pøn jaty wyɨnaty tpaduujnɨdɨp ja Jesús yjaꞌ, jøts øts ya̱ nyikmeenwa̱ꞌa̱ñ aguwa̱nɨkøjxp jøts nyikꞌayoꞌomba̱a̱twa̱ꞌa̱ñ.
5 O sumo sacerdote e todo o conselho dos líderes do povo podem confirmar isso. Recebi deles cartas para nossos irmãos judeus em Damasco que me autorizavam a trazer os seguidores do Caminho de lá para Jerusalém, em cadeias, para serem castigados.
6 ’Xjats ku øts ojts nmɨnijkxy jaꞌabɨ wɨnma̱a̱ꞌñ, jam wyɨnaty wɨngon nja̱ꞌa̱twa̱nɨ Damasco kujkxøøw et, wɨnets øts ojts jotmøñ ja ja̱j xnawɨdity midi janch møk tsa̱ma̱mp, jøts nꞌijxy ku kyɨda̱a̱jk tsa̱jpjøtpy.
6 “Quando me aproximava de Damasco, por volta do meio-dia, de repente uma luz muito intensa brilhou ao meu redor.
7 Wɨnets øts jamyɨ nna̱xkɨda̱a̱jky, jøts øts nmadøøy ja ayuujk ku øts yɨdeꞌen xnɨma̱a̱y: “Saulo, Saulo, ¿tiku ø xjemdunwa̱ꞌa̱ñ xedunwa̱ꞌa̱ñ?”
7 Caí no chão e ouvi uma voz que me disse: ‘Saulo, Saulo, por que você me persegue?’.
8 Xjats øts nyiktɨɨy jøts nnɨma̱a̱y: “¿Wɨndsøn, pøn mets?” Jøts ø xꞌadsøøy: “Øts Jesús Nazaretɨt ja̱a̱ꞌy, jaꞌ pøn mjemdumpy mdedumpy.”
8 “‘Quem és tu, Senhor?’, perguntei. “E a voz respondeu: ‘Sou Jesus, o nazareno,
9 Xjats øts njamyøøt yjanchøꞌjkɨdøø ku ja ja̱j tꞌejxpa̱a̱ttøø, jaꞌ kaꞌap ja tmadoodøø ku øts nyikmɨgajpxy.
9 Os que me acompanhavam viram a luz, mas não entenderam a voz daquele que falava comigo.
10 Xjats ku øts ɨdøꞌøn jadeꞌen nyikmɨgajpxy, wɨnets ø nnɨma̱a̱y: “¿Ti wɨndsøn nduꞌump, sudsoꞌampy nda̱a̱bya̱a̱tt?” Wɨnets nwɨndsønꞌa̱jtɨm xnɨma̱a̱y: “Pɨdøꞌøk jøts mnøjkxt jam Damasco, jamts tukɨꞌɨyɨ myiktukmadoꞌot pønɨ ti jaty mduꞌump.”
10 “Então perguntei: ‘Que devo fazer, Senhor?’. “E o Senhor me disse: ‘Levante-se e entre em Damasco, onde lhe dirão tudo que você deve fazer’.
11 Kumɨ tø øts wyɨnaty ja ja̱j xyikwɨnjøøxy xyikwɨnapy, wɨnets ja nmɨguꞌuk jam xꞌukwejtsnɨdøø, jøts øts xyikja̱ꞌttøø jam Damasco.
11 “A luz intensa havia me deixado cego, e meus companheiros tiveram de levar-me pela mão a Damasco.
12 ’Jam wyɨnaty tuꞌuk ja ja̱a̱ꞌy pøn txøøwꞌa̱jtp Ananías, jaꞌ ɨdøꞌøn tɨɨy tjanchpadump kaꞌpxy ja Moisés kyutujk. Xjats nɨdukɨꞌɨyɨ ja israelɨt ja̱a̱ꞌy pøn jaty jam tsɨnaadyɨp Damasco, yjanchojktɨp ɨdøꞌøn jaꞌ ja Ananías.
12 Vivia ali Ananias, um homem devoto, dedicado à lei e muito respeitado por todos os judeus da cidade.
13 Xjats øts ja Ananías ojts xꞌixy, jøts øts xnɨma̱a̱y: “Mɨguꞌuk Saulo, tawɨnꞌejx yikxon yø mween jadɨgojk.” Jøts øts jatyɨ ojts nwɨnꞌejxpiky, xjats nmɨguꞌuk nꞌejxpa̱a̱jty.
13 Ele veio, colocou-se ao meu lado e disse: ‘Irmão Saulo, volte a enxergar’. E, naquele mesmo instante, pude vê-lo.
14 Jøts ø xnɨma̱a̱y ja Ananías: “Ja Dios Teety pøn adøm nꞌapteetyꞌamøj pyadundɨp jekyɨp, jaꞌ køꞌøm tø mdsøkyɨ jøts me mduknɨja̱wɨyɨt ja yꞌøwyɨnma̱a̱ꞌñ, jøts ña̱nkyꞌijxyɨyɨ ja nwɨndsønꞌa̱jtɨm Jesús pøn tum tsuj ja wɨnma̱a̱ꞌñ tmøøtꞌa̱jtp, jaꞌats køꞌøm ja yꞌayuujk mdukmadoojɨyɨp.
14 “Então ele disse: ‘O Deus de nossos antepassados escolheu você para conhecer a vontade dele e para ver o Justo e ouvi-lo falar.
15 Jaꞌagøjxp ja Dios jadeꞌen ttuuñ, jøts mets nøjkx xka̱jpxwaꞌkxy ja kyajpxy yꞌayuujk, jøts xuknɨja̱wɨt tukɨꞌɨyɨ ja na̱xwiiꞌñɨt ja̱a̱ꞌy sa̱ tø xꞌixy jøts sa̱ tø xmadøy.
15 Você será testemunha dele, dizendo a todos o que viu e ouviu.
16 Jøts ɨxya̱m, ¿tiku nugo mgoꞌknɨ? Pɨdøꞌøk jøts mnøbatt, janchja̱wɨ amumjoojt ja nwɨndsønꞌa̱jtɨm Dios yjaꞌ jøts myikpøkwya̱ꞌa̱dsɨyɨt.”
16 O que está esperando? Levante-se e seja batizado! Fique limpo de seus pecados invocando o nome do Senhor’.
17 — ausente —
17 “Depois que voltei a Jerusalém, estava orando no templo e tive uma visão,
18 — ausente —
18 na qual o Senhor me dizia: ‘Depressa! Saia de Jerusalém, pois o povo daqui não aceitará seu testemunho a meu respeito’.
19 Xjats ø nnɨma̱a̱y: “Mets teety, ñɨja̱ꞌwɨdɨp jaꞌ ku øts jam yꞌijty nnijkxy ma̱ jaty ja tsa̱ptøjk, jøts øts jam nmach pøn jaty tpadundɨp mets mjaꞌ, jøts øts ja ndagubety, yikxon njanchwɨwøpy jøts nyiknijkxy puxøjkjøtpy.
19 “E eu respondi: ‘Senhor, sem dúvida eles sabem que em cada sinagoga eu prendia e açoitava aqueles que criam em ti.
20 Ñɨja̱ꞌwɨdɨp ja nayɨdeꞌen ku øts jam wyɨnaty ku ja Esteban jam yꞌøꞌjky midi mets mꞌayuujk ojts tka̱jpxwaꞌkxy, jam øts wyɨnaty nayɨdeꞌen ndanɨ, jøts øts nwa̱a̱ñ nayɨdeꞌen jøts tyikꞌooktɨt. Nꞌejxꞌejtɨdøø øts ja yikꞌooꞌkpɨ ja wyet.”
20 E quando Estêvão, tua testemunha, foi morto, eu estava inteiramente de acordo. Fiquei ali e guardei os mantos que eles tiraram quando foram apedrejá-lo’.
21 Xjats øts ja nwɨndsønꞌa̱jtɨm xnɨma̱a̱y: “Putyɨ, jagam me ngajxwa̱ꞌa̱ñ ka̱jpxwa̱ꞌkxpɨ ma̱ jaty pøn kaꞌ yꞌisraelɨtja̱a̱ꞌyɨdɨ.”
21 “Mas o Senhor me disse: ‘Vá, pois eu o enviarei para longe, para os gentios’”.
22 Xjats ku ja Pablo jadeꞌen yjakajpxy, wɨnets ja mayja̱a̱ꞌy møkꞌampy yjanchka̱jpxjøꞌktøø, xjats wya̱ndøø:
22 A multidão ouviu Paulo até ele dizer essa palavra. Então começaram a gritar: “Fora com esse sujeito! Ele não merece viver!”.
23 Xjats ja mayja̱a̱ꞌy tjanchtaya̱xꞌadøꞌøtstɨ jøts ja wyet tjancha̱jpwøjtɨ, jøts ja puꞌux nayɨdeꞌen tjanchwɨjøꞌøktɨ,
23 Gritavam, arrancavam seus mantos e jogavam poeira para o alto.
24 paty ja wɨndsøn nayɨdeꞌen tyikutujky jøts ja Pablo jap yikpøkjøꞌøkt jap wɨndsøn kyutujkta̱a̱jkjøtpy. Xjats ja wɨndsøn tyikutujky jadɨgojk jøts yikwopt, jøts kuwa̱nɨ ttuknɨga̱jpxwa̱ꞌa̱ñ tigøjxp ku ja mayja̱a̱ꞌy jadeꞌen myɨdsepꞌatyɨyɨ.
24 O comandante trouxe Paulo para dentro e ordenou que ele fosse açoitado e interrogado a fim de descobrir por que a multidão tinha ficado tão furiosa.
25 Xjats ku ja Pablo tø wyɨnaty yikøtsumnɨ yikpaktsumnɨ jøts yikwopwa̱ꞌa̱ñ, wɨnets ja Pablo tnɨma̱a̱y ja solda̱dɨ pøn jap wyɨnaty:
25 Quando amarravam Paulo para açoitá-lo, ele disse ao oficial que estava ali: “A lei permite açoitar um cidadão romano sem que ele tenha sido julgado?”.
26 Ku jadeꞌen tmadøøy pøn ja solda̱dɨ tꞌanaꞌamp, wɨnets ja jatyɨ tnɨnijkxy ja wyɨndsøn, jøts tnɨma̱a̱y:
26 Ao ouvir isso, o oficial foi ao comandante e perguntou: “O que o senhor está fazendo? Este homem é cidadão romano!”.
27 Wɨnets ja wɨndsøn twɨngunøjkxɨyɨɨꞌñ ja Pablo jøts tyiktɨɨy:
27 O comandante perguntou a Paulo: “Diga-me, você é cidadão romano?”. Ele respondeu: “Sim, eu sou”.
28 Xjats ja wɨndsøn tnɨma̱a̱y ja Pablo:
28 “Eu também”, disse o comandante. “E paguei caro por minha cidadania!” Paulo respondeu: “Mas eu sou cidadão de nascimento”.
29 Xjats ku døꞌøn jadeꞌen yja̱jty, wɨnets ja solda̱dɨ jadiꞌiñɨ yjɨyøꞌøgyøxnɨdøø pøn ja Pablo tꞌukwopwa̱ndɨp. Xjats ja wɨndsøn ojts nayɨdeꞌen chøꞌøgɨ kudam jaꞌ ryomanɨtja̱a̱ꞌyɨ pøn wyɨnaty tø tkøwøøndɨ tpakwøøndɨ.
29 Quando os soldados que estavam prestes a interrogar Paulo ouviram que ele era cidadão romano, retiraram-se de imediato. Até mesmo o comandante ficou com medo ao saber que Paulo era cidadão romano, pois tinha mandado amarrá-lo.
30 Xjats ja wɨndsøn kuwa̱nɨ tnɨja̱wɨwya̱ꞌa̱ñ tigøjxp ku ja Pablo ja israelɨt ja̱a̱ꞌy ñɨꞌøønɨyɨ. Xjats kyɨmjabom tna̱nkwyɨna̱jkɨyøø ja puxkadeen, jøts tna̱nkwya̱a̱mujkɨyøø ja teetywɨndsøn jøts nayɨdeꞌen ja israelɨt ja̱a̱ꞌy kyutujk adsɨnaabyɨdɨ, wɨnets ja Pablo jap yikwa̱a̱nijkxy jøts tyika̱jpxwa̱ꞌa̱ñ jap wɨndsøn yꞌaguiꞌptyɨ.
30 No dia seguinte, o comandante ordenou que os principais sacerdotes se reunissem com o conselho dos líderes do povo. Queria descobrir exatamente qual era o problema, por isso soltou Paulo e mandou que o trouxessem diante deles.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 22, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.