Romanos 7

Mvù Ŋgɔ̀ŋ Feê (MCU) vs NTLH

Sair da comparação
NTLH Nova Tradução na Linguagem de Hoje 2000
1 Bɔ̀ nùàr mò, bí né gi *sóú kɔɔ́. Sâ njií mé mè nde né bí tueé hên, bí nde gi né kɔɔ́ ye sóú né lom mé terreb felè nùàr, cu mé nùà sâ né làŋ.
1 Meus irmãos, vocês todos podem compreender muito bem o que vou dizer. Vocês conhecem as leis e sabem que elas só têm poder sobre uma pessoa enquanto essa pessoa está viva.
2 Né faá dene gwà ndɔ nɔ: ma vêh gwɔ̀m jolo lom né cu mé si née mé njolo ye. Mɔ si kuú baá, sâ à baá mé feh lɔŋ, sóú gwɔ̀m bɔɔ̀n doô gi aá ndɔ.
2 Por exemplo, a mulher casada está ligada pela lei ao marido enquanto ele estiver vivo; mas, se ele morrer, ela estará livre da lei que a liga ao marido.
3 Mɔ ma sâ nde jɔgɔ ser siíb déì mé si née ká jomo mé njolo, sâ ma sâ cum aá gwɔ̀m. Á, mɔ si kuú né lòù, sâ à baá mé feh lɔŋ; mɔ à jɔgɔ cu mene siíb déì, sâ à gwɔ̀m cùm ŋgwéh.
3 De modo que, se ela viver com outro homem enquanto o marido estiver vivo, ela será chamada de adúltera. Mas, se o marido morrer, ela estará legalmente livre e não cometerá adultério se casar com outro homem.
4 Né felè biì faá bèh ménâ ndɔ, bɔ̀ nùàr mò. Bí né kènê toò sóù faá komó nɔ, sóú mé terreb felè biì sam cuú. Yeésò *Kristò lé naâ bí yoòr seèn nùà njèh nyɔgɔ́ njií. Bí kènê baá gi beè seèn, bú nuaá mé lé naâ te cio komo yuo. À lé sâ ye te béh bí wa gi tàb ké toò Càŋ dɔɔ́ŋ ndɔ.
4 O mesmo acontece com vocês, meus irmãos. Do ponto de vista da lei, vocês também já morreram, pois são parte do corpo de Cristo. E agora pertencem a ele, que foi ressuscitado para que nós possamos viver uma vida útil no serviço de Deus.
5 Léí toò, cu mé béh lé belé naâ ceér dé beèh nùà njèh, tuaá lé seé lè beèh bɔɔ́ loóm naâ kɔɔ́; né-re béh ŋaáŋ, né tàb waá, né béh te cio kulu su yií. Sâ sóú soób né béh kɔɔ́.
5 Pois, quando vivíamos de acordo com a nossa natureza humana, os maus desejos despertados pela lei agiam em todo o nosso ser e nos levavam para a morte.
6 Dé kènê môn sam cuú; sóú mé lé naâ béh sie lɔɔ́ sâ, béh ka seèn mvelé yuo aá kèn, béh baá gi komó toò seèn. Kènê béh bɔɔ́ seér nde aá seé dé feê mé Cúcuí Ŋagâ feh né béh kɔɔ́, te béh den lom bɔ̀ seé bɔ̀ Càŋ. Sóú dé lɔ toò mé bɔ́ lé nyagá naâ mé be hèllè, béh ka seèn sam cuú.
6 Porém agora estamos livres da lei porque já morremos para aquilo que nos mantinha prisioneiros. Por isso somos livres para servir a Deus não da maneira antiga, obedecendo à lei escrita, mas da maneira nova, obedecendo ao Espírito de Deus.
7 Á sâ, kènê béh tueé nde aá naàn wa? Sóú né njèh veên wa? Tí ndɔ̂g! Mé njéh mene, sóú feh keéh né mè veên mò kɔɔ́. Mɔ sóú sé túé ná ŋgwêh ye: té temé te njèh nùàr kwá njí, mè sé ŋéné kɔ́ ná ŋgwêh ye, temé te njèh nùàr kwaá njiî né jolo.
7 O que vamos dizer então? Que a própria lei é pecado? É claro que não! Mas foi a lei que me fez saber o que é pecado. Pois eu não saberia o que é a cobiça se a lei não tivesse dito: “Não cobice.”
8 Sóú yeé baá mân tueé, veên kwa keéh baá-re ceér teèn ndɔ: à ŋgela lom né te bèh joloò doô tég, te à kulu su keéh mè tuaá hihiné yoòr teèn. Sâ tueé né ye, mɔ sóú sé teèn ná ŋgwêh, veên sé né komó mbaá ndɔ.
8 Porém o pecado se aproveitou dessa lei para despertar em mim todo tipo de cobiça. Porque, se não existe a lei, o pecado é uma coisa morta.
9 Léí toò mè lé sóú kɔ́ ná ŋgwêh, mè lé naá beéh njií mò làŋ. Sóú yeé waà baá, veên ŋené yuo kelà cie ndɔ, à ŋgumo yila mè yoòr.
9 Pois houve um tempo em que eu não conhecia a lei e estava vivo. Mas, quando fiquei conhecendo o mandamento, o pecado começou a viver,
10 Yeé baá ménâ, mè cúg ndɔ. Sóú mé sé la naâ mè lòù yili sɔm hèllè mè yìlì sɔ̀m cú, derré yií seér aá mè lè cio.
10 e eu morri. E o próprio mandamento que me devia trazer a vida me trouxe a morte.
11 Lòù sam, veên kwa baá ceér, à né lom te sóu tétég ŋgelá yilá, à né mè bele, à mè wula seér né mé sóú.
11 Porque o pecado, aproveitando a oportunidade dada pelo mandamento, me enganou e, por meio do mandamento, me matou.
12 Mɔ né mân, sâ sóú mé feh seèn né ŋagásé, sâ bèh joloò né ŋagá dilí huɔɔ́m ndɔ.
12 Assim a lei vem de Deus; e o mandamento também vem de Deus, diz o que é certo e é bom.
13 Á sâ, dé bagaà jɔ̀gɔ̀ baá cu aá yìè cioò mò kɔɔ́ wa, né kei? Dé sâ, tí ndɔ̂g! Veên né lom ka yìè cioò mò kɔɔ́. À ŋené ŋagá lom aá yoòr mò mé terreb veên seèn doô mene; à mè wula sɔm cu né mé njèh bagaà jɔ̀gɔ̀ hèllè, te bɔ̀ nùàr ŋene kɔ teèn, ye veên né núlú. Mɔ né mân, sâ njua sóù ndɔ.
13 Então será que o que é bom me levou à morte? É claro que não! Foi o pecado que fez isso. Pois o pecado, usando o que é bom, me trouxe a morte para que ficasse bem claro aquilo que o pecado realmente é. E assim, por meio do mandamento, o pecado se mostrou mais terrível ainda.
14 Béh né gi kɔɔ́ ye sóú lé yuoó naâ beè Càŋ, à né ŋagásé tâŋ. Dé mò, môn sam, mè né lom nùàr mbaá, mè né kwer veên ndɔ.
14 Sabemos que a lei é divina; mas eu sou humano e fraco e fui vendido ao pecado para ser seu escravo.
15 Mè né njeré déì bɔɔ́, mè be seê mò ŋgwé kòmò bèh: mè njèh bagaà faá mè né gwaán nɔ, bɔ́ kòmò ŋgwéh, mè bɔɔ́ seér cu né njií mé temé mò né yeé bar.
15 Eu não entendo o que faço, pois não faço o que gostaria de fazer. Pelo contrário, faço justamente aquilo que odeio.
16 Njií mé temé mò né yeé bar hèllè, mɔ mè baá cí bɔɔ́, mè né teèn ŋené kɔɔ́ ye sóú né njèh bagaà bɔ̀n.
16 Se faço o que não quero, isso prova que reconheço que a lei diz o que é certo.
17 Mɔ né mân, sâ mè seé veên doô mé be mò bɔ́ ŋgwéh, né veên mé né yoòr mò bɔɔ́ den né mè ménâ kɔɔ́.
17 E isso mostra que, de fato, já não sou eu quem faz isso, mas o pecado que vive em mim é que faz.
18 Lòù sam, mè né ŋené kɔɔ́, ye mè mé bagaà yoòr sam; mè jue né yo mò dé mé húɔ́m né teèn hên. Wanɔɔ́ŋ mè né gi mene seé bagaà gwaán, mè bɔ́ kòmò ŋgwéh nɔ.
18 Pois eu sei que aquilo que é bom não vive em mim, isto é, na minha natureza humana. Porque, mesmo tendo dentro de mim a vontade de fazer o bem, eu não consigo fazê-lo.
19 Mè njèh bagaà faá mè né gwaán nɔ, bɔ́ kòmò ŋgwéh. Veên mé mè né bar hèllè, mè né seér cí bɔɔ́.
19 Pois não faço o bem que quero, mas justamente o mal que não quero fazer é que eu faço.
20 Mɔ mè bɔɔ́ seér né veên mé mè kɔɔ́ gwàn ŋgwéh ménâ, sâ mè sam, né veên mé né yoòr mò hèllè bɔɔ́ den né mè ménâ kɔɔ́.
20 Mas, se faço o que não quero, já não sou eu quem faz isso, mas o pecado que vive em mim é que faz.
21 Á sâ môn ndɔ, kènê mè ŋene kɔ baá kèkènè bú sâ kèn. Né faá bèh mân: mɔ mè nde aá bagaà bɔɔ́, mè bɔɔ́ komo seér veên.
21 Assim eu sei que o que acontece comigo é isto: quando quero fazer o que é bom, só consigo fazer o que é mau.
22 Temé mò né lom mé sóú Càŋ sagár dé gècên.
22 Dentro de mim eu sei que gosto da lei de Deus.
23 Mé njéh mene, sóú dé hiîn née cu ka seé ká yoòr mò bɔɔ́ ye. À né sóú dé Càŋ seé ká lè mò weh den. À né-re ménâ bɔɔ́, à né mè te veéne sie kwaá den.
23 Mas vejo uma lei diferente agindo naquilo que faço, uma lei que luta contra aquela que a minha mente aprova. Ela me torna prisioneiro da lei do pecado que age no meu corpo.
24 Mè jamé aá kèn! Yo hên né mè te cio tulu njií. Te neì mè teèn tulu sɔm nde né kɔɔ́?
24 Como sou infeliz! Quem me livrará deste corpo que me leva para a morte?
25 Môn, Càŋ mé ŋgeér sam ndɔ, mè nde né mé Fehtoò beèh Yeésò *Kristò yili yuo.
25 Que Deus seja louvado, pois ele fará isso por meio do nosso Senhor Jesus Cristo! Portanto, esta é a minha situação: no meu pensamento eu sirvo à lei de Deus, mas na prática sirvo à lei do pecado.

Ler em outra tradução

Comparar com outra

Estude este capítulo no WhatsApp

Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Romanos 7, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.