Atos 12
Lisǎsè̌ Athè̌ - Kayǎ Ngó̤ (KYU) vs NTLH
1 Bínuôakhè̌ Khwí Herodè cáhtya me̤cyě̤me̤cṳ̂ prè̤zṳ̂́etè̤ plò́mṳphú tahe.
1 Por essa época o rei Herodes começou a perseguir algumas pessoas da igreja.
2 Dố a hétǎ̤ angó̤ akhu-akhyě, ǔ sû̌thyěkyǎ Giovanni avyá̤ Jakomo ná nè́.
2 Ele mandou matar à espada Tiago, o irmão de João.
3 A myáhtye ná a me̤tè̤ phúyěnuô, atǒ ná Judaphú tahe athè́plò akhu-akhyě, a hé tǎ̤pó̤ angó̤ ná bè pṳ̂́ pó̤ Petru. Tè̤me̤ yěnuô a htwǒhtya bí pwè̌khò́mǔ sǒdǒ huô̌mûtapho akhè̌nuô.
3 Quando viu que isso agradou os judeus, mandou também prender Pedro. Isso aconteceu durante a Festa dos Pães sem Fermento .
4 Ǔ pṳ̂́ htuô̌ Petru rò ǔ dò́tǎ̤ lǔ dố htò̌kǔ. Ǔ dyétǎ̤ klyěphú lwǐ̤mṳ atè̤me̤ dố èthǐ bè opò̤́ní̤ lǔ. Èthǐ opò̤́ tômṳ htuô̌ tômṳ. Tômṳnuô a o thè́lwǐ̤. Bí pwè̌ htuô̌hò́ akhè̌nuô, Khwí Herodè tane̤ ná a ki ce̤myá Petru rò a ki cirya lǔ dố kayǎ bè́mṳ a mèthènyě pǎ.
4 Depois que prendeu Pedro, Herodes o colocou na cadeia e pôs quatro grupos de soldados, com quatro em cada grupo, para guardá-lo. É que Herodes queria apresentá-lo ao povo depois do dia da Páscoa .
5 Phúnuôrò ǔ dò́o tadû pǎ Petru dố htò̌kǔ. Manárò prè̤zṳ̂́etè̤ plò́mṳphú tahe thè́plòshyo kwǐcò́bè̌ pé̤ nyacò́ dố lǔgně.
5 E assim Pedro estava preso e era vigiado pelos guardas; mas a igreja continuava a orar com fervor por ele.
6 Bí Khwí Herodè è́hte tyahí Petru dố kayǎ bè́mṳ a mèthènyě híto tôthè̌nuô, Petru omyěo dố klyěphú thè́nyě̤ aplèkǔ. Ǔ cò̌klò̤ma è ná suplye̤tò̤́htè́ nyě̤bǒ. Htuô̌to klyěphú tahe opò̤́ olò̌ bí lé̤dò́tǎ̤ ǔ htò̌ kadǎhtû̌nuô.
6 Na noite antes do dia em que Herodes ia apresentá-lo ao povo, Pedro estava dormindo, preso com duas correntes, entre dois soldados; e havia guardas de vigia no portão da cadeia.
7 Byacè a tanémò́khuphú tôprè̤ hyǎ kahtò oluô̌khyé bínuô rò a lǐhtya lò̌ bí Petru o ní̤dyé a po̤kǔnuô. Tanémò́khuphú plyá̤ Petru plǎkhu rò a hturyǎ̤kahtò lǔ rò a hé lǔ, “kahtòpryǎmò̌” tôphuốtuô̌ suplye̤tò̤́htè́ o dố Petru atakhu nyě̤khólò̌ akǔ yěnuô a latǎ̤ plwóhtekyǎ lò̌ ní̤dyédû ané̤.
7 De repente, apareceu um anjo do Senhor, e uma luz brilhou dentro da cela. O anjo tocou no ombro de Pedro, acordou-o e disse: — Levante-se depressa! Então as correntes caíram das mãos dele.
8 Htuô̌rò tanémò́khuphú hé lǔ, “Nyá̤htya nè̤ nyá̤htò́ rò dyání̤ nè̤ khuphánuô.” Rò Petru krwǒme̤kuô̌ phú tanémò́khuphú hé è nuô. Rò a hé pó̤ lǔ, “Ihtò́htyaní̤ nè̤ ikè̤̌nuô rò krwǒcuốkuô̌ vǎkhyěyě.”
8 — Aperte o cinto e amarre as sandálias! — disse o anjo. E Pedro fez o que o anjo mandou. — Ponha a
9 Rò Petru krwǒhte kuô̌ lǔkhyě tuố̤dố htò̌klò̌. Manárò tanémò́khuphú me̤pé̤ lǔ phú yěnuôma a má̤lakǒ è̌, má̤to è̌ nuô Petru thè́gně tǎ̤te̤ to. A tane̤prè́ ná a myáhtyelwótè̤ prè́.
9 Pedro saiu da cadeia e foi seguindo o anjo. Porém não sabia se, de fato, o anjo o estava libertando. Ele pensava que aquilo era uma visão.
10 Èthǐ cuốtalwóbè́kyǎhtuô̌ prè̤opò̤́kadǎ aré̤lố tôtó̤ htuô̌rò a cuố talwóbè́ pó̤ nyě̤tó̤tôtó̤. Dốkhyělố rò a cuốtuố̤ dố kadǎ dố ǔ me̤ è ná tò̤́htè́ nuôtôkǔ. Kadǎkǔ yětôkǔnuô ma a cuốluplú nuô̌tǒ cò́ dố vǐ̤kǔ rò a lṳmǒhtya pé̤ ní̤dyédû èthǐ prè́, rò èthǐ htecuốkyǎ bí kadǎ yěnuôtôkǔ. Rò èthǐ krwǒcuốrwó prè́ vǐ̤kǔklyá yětôbǒ rò tanémò́khuphú lamé̤khyékyǎ pé̤ Petru.
10 Eles passaram pelo primeiro e pelo segundo posto da guarda e chegaram ao portão de ferro que dava para a rua. O portão se abriu sozinho, e eles saíram. Andaram por uma rua, e, de repente, o anjo foi embora.
11 A lamé̤htuô̌ pé̤ lǔ tû́rò Petru thè́gněno prè́ tè̤htwǒhtya-ané̤ ná èyě prè́ rò a hé, “Khǒnyá̤yě vǎ thè́gněhò́ ná tè̤me̤htwǒhtya ané̤ phúyěnuôma a má̤lakǒ cò́. Byacè Cò́marya nò̌hyǎ a tanémò́khuphú rò a hyǎ me̤siplè́ htekyǎ vǎ dố Khwí Herodè a taryěshyosò̌ alè̤̌, htuô̌to a hyǎ me̤lwóhteka̤ vǎ dố Judaphú dố a myásû̌ dố a ki me̤cyě̤ vǎ tahe a takhukǔ.”
11 Então Pedro compreendeu o que estava acontecendo e disse: — Agora sei que, de fato, o Senhor mandou o seu anjo e me livrou do poder de Herodes e de tudo o que os judeus tinham a intenção de me fazer.
12 Bí a thè́gněhyǎhò́ ná tè̤me̤htwǒhtya ané̤yě ma a má̤lakǒ cò́ hò́ akhè̌nuô, a cuố dố Giovanni dố ǔ è́pó̤ amwi̤ ná Marko yětôprè̤ amuố̤ Maria ahi, rò bínuôkhè̌nuô, a tǒtû́ ná ǔ hyǎ oplò́oplu kwǐcò́bè̌ ró̤lò̌ lǔ bínuô.
12 Quando Pedro entendeu o que havia acontecido, foi para a casa de Maria, a mãe de João Marcos. Muitas pessoas estavam reunidas ali, orando.
13 Petru ka̤dò kadǎdu dố hinyěhyǎnuô tôkǔ rò thyáphú èthǐ ki thè́gně ná maǔpě dò kadǎ pě nuô rò lulé prè̤mòphú dố amwi̤ ná Rhoda hé yětôprè̤ cuốmyásû lǔ.
13 Ele bateu na porta da frente, e a empregada, que se chamava Rode, foi ver quem era.
14 Rò a thè́gně Petru talǎ̤ rò a thè́krṳ̂̌ talwósû́lû̌ rò a sǒtapa̤ bámǒ pé̤ lǔ kadǎ rò a klyakanuô̌ héso pé̤ èthǐ ná Petru kahtòo dố aklò̌nuô.
14 Quando reconheceu a voz de Pedro, ficou tão contente, que, em vez de abrir a porta, voltou correndo para contar que Pedro estava lá fora.
15 “Ma nè̤ tamwǐ è̌?” Èthǐ hésû Rhoda phúnuô, tadû́rò a má̤lakǒ cò́ Rhoda hésǎprè̤́sû èthǐ phúnuô. “Petru azo̤ prè́kǒ” èthǐ hésû ka̤khyě lǔ phúnuô.
15 Então eles disseram: — Você está maluca! Porém ela insistiu que era verdade. Aí eles disseram: — É o anjo dele!
16 Bínuôakhè̌ Petru dò plehyǎ pó̤ kadǎ rò èthǐ bámǒ kadǎ rò a myáhtye Petru rò èthǐ khyéthukhyéthè́ kanó̤꤮ to.
16 Enquanto isso, Pedro continuava batendo. Finalmente eles abriram a porta e, quando viram que era Pedro mesmo, ficaram muito assustados.
17 Petru thè́zṳ̂́ nò̌thuôthuô꤮ o èthǐ rò a vû́vyá̤luô̌ pé̤ èthǐ ná atakhu. Rò a héso pé̤ èthǐ ná Byacè Cò́marya me̤siplè́hte kryá꤮ è dố htò̌kǔ phútě ari-akyǎ. Rò a hé, “Héso pé̤kuô̌ Jakomo ná lò̌꤮ prè̤zṳ̂́etè̤phú dố aruô nuôtahe ná tè̤ritè̤kyǎ yěnuô ní꤮,” Petru héhtuô̌kyǎ pé̤ èthǐ phúnuô rò a htecuốkyǎ dố aruô tôpho.
17 Ele fez um sinal com a mão para que ficassem quietos e contou como o Senhor o tinha tirado da prisão. — Contem isso a Tiago e aos outros irmãos! — disse ele. Em seguida saiu dali e foi para outro lugar.
18 Mò̤́lǐbǔ hò́ rò prè̤opò̤́ htò̌ tahe tane̤ thè́plòsúsá nyacò́ rò a hé ní̤dyé khyě lǔ, “Petru cuốhteplè́cyá̤ phútětě?”
18 Quando amanheceu, houve uma grande confusão entre os soldados, pois eles não sabiam o que tinha acontecido com Pedro.
19 Khwí Herodè hétǎ̤ angó̤, a nò̌ myápṳ̌ khyěthyá aklyěphú tahe ná Petru tadû́rò èthǐ myáhtye pǎ lǔ to. Phúnuô akhu-akhyě a cuố ce̤myá prè̤opò̤́ htò̌ yětahe rò a hétǎ̤kyǎ angó̤ ná me̤thyěkyǎ prè̤opò̤́ htò̌ nuôtahe.
19 Herodes mandou que o procurassem, mas não o acharam. Então, depois de fazer perguntas aos guardas, mandou matá-los. Depois disso, Herodes saiu da região da Judeia e ficou algum tempo na cidade de Cesareia.
20 Khwí Herodè thè́plòdu nyacò́ vǐ̤ Tyrephú tahe ná vǐ̤ Sidophú tahe. Phúnuôkhukhyěrò thyáphú èthǐ ki cuốmyáhtye hébèní̤ ná Khwí Herodè yěnuôrò èthǐ vǐ̤phú tahe cuốró̤lǔ dố Khwí Herodè a o. Aré̤lố rò èthǐ cuốhébè plǒré̤ ná Blasto dố a ki me̤cwó̤ pé̤ èthǐ agně, me̤těhérò è ma a htwǒ prè̤zṳ̌klyázṳ̌klǒ cwó̤ khwí rò kayǎ dố khwí zṳ̂́ení̤ lǔ tôprè̤. Dốkhyě rò èthǐ cuốkwǐ tè̤pě̤tè̤dwǒ dố khwí a o, me̤těhérò khwí yětôprè̤ ahtyěaké̤ nuô, a me̤cwó̤ pé̤ èthǐ htyěphúké̤phú ná sèesèǒ tahe.
20 O rei Herodes estava com muita raiva dos moradores das cidades de Tiro e de Sidom. Então eles formaram um grupo e foram falar com Herodes. Primeiro conseguiram o apoio de Blasto, que era um alto funcionário do palácio. Aí pediram ao rei Herodes que fizesse as pazes com eles, pois os alimentos que a região deles recebia vinham do país do rei.
21 Tônyěkhè̌ bí ǔ nwóhtya khódû hò́ Khwí Herodè akhè̌nuô, akû̌athyáhtyaní̤ khwíhyeca̤ rò a onyǎo dố khwí a khuklyáhtè̌htyalô̌khu rò a hébètǎ̤ kayǎ bè́mṳ tahe.
21 Herodes marcou um dia com eles e nesse dia vestiu a sua roupa de rei, sentou-se no trono e começou a fazer um discurso.
22 Rò èthǐ è́htǒhtya, “Khwí dố a hébè yětôprè̤ ma prè̤lukayǎ má̤to. Má̤cò́dû cò́marya tôprè̤ cò́hò́.”
22 E o povo gritava: — É um deus e não um homem que está falando!
23 Tôphuốtuô̌, Byacè a tanémò́khuphú tôprè̤ me̤swíme̤sè̌ Khwí Herodè, me̤těhérò a tǒ htuthè́htya Cò́marya tadû́rò a cuố nò̌htuthè́htya ané̤ ná prè̤lukayǎ. Rò zǎ̤ ethyěkyǎ lǔ.
23 No mesmo instante um anjo do Senhor feriu Herodes, pois ele aceitou a honra que só Deus merece. E ele morreu, comido por vermes.
24 Manárò Cò́marya alǎ̤angó̤nuô, a luô̌pasǐcuố ye̤ plehyǎpó̤ dố nyě rò ǔ zṳ̂́ka̤nyá̤ka̤ è́htya ná è́htya cò́.
24 Porém a palavra de Deus era anunciada em toda parte e ia se espalhando.
25 Rò Barnaba ná Saulu me̤htuô̌ atè̤me̤ bí vǐ̤ Jerusalem akǔ nuôrò a è́ní̤ Giovanni dố ǔ è́pó̤ lǔmwi̤ ná Marko yětôprè̤ rò a hteka̤kyǎ.
25 Barnabé e Saulo terminaram o seu trabalho e voltaram de Jerusalém, trazendo João Marcos consigo.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 12, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.