Romanos 7
Tawúratɩ na Injiila dɛ́ɛ fɔɔlɩ́nɩ (KDH) vs ARA
1 Koobíya, mééɖéézi sɩsɩ mɩ́nyɩ wentí sɩ maŋmátɩ nɛ́, káma, mɩ́nyɩ Mará. Wentí mánŋmatɩ́ nɛ́ gɛ sɩsɩ sáátɩ wenkí kɩrɩ́ŋa ɩrʊ́ wɛ weezuú-daá nɛ́ gɛ mará wɛná yíko ɩrɔ.
1 Porventura, ignorais, irmãos (pois falo aos que conhecem a lei), que a lei tem domínio sobre o homem toda a sua vida?
2 Bɩjɔɔ́ɔ gɛ nyazɩ alʊ́ weení ɩzáána nɛ́. Ɖé ɩwaalʊ́ wɛ ɩ́na waazá nɛ́, mará tafa yɩ nɩ́bááwʊ sɩsɩ ɩ́kʊrʊ́ ibó ɩsáa naárʊ ɖʊɖɔ. Amá, a ɩwaalʊ́ waazɩ́, mará amʊ́ adɛfɛ́yɩ́na yíko ɩrɔɔzɩ́ ɖʊɖɔ.
2 Ora, a mulher casada está ligada pela lei ao marido, enquanto ele vive; mas, se o mesmo morrer, desobrigada ficará da lei conjugal.
3 A bɩlɛ́ gɛ ɩwaalʊ́ na waazá nɛ́, woobó ɩsáa naárʊ, ńna nɛ́, waalɩ́ɩ ɩwaalʊ́ wɔ́rɔ́ nbɩlɛ́. Amá, a ɩwaalʊ́ waazɩ́, mará tɛfɛ́yɩ́na yíko ɩrɔ ɖʊɖɔ. A woobó ɩsáa naárʊ, ńna nɛ́, ɩdalɩ́ɩ ɩwaalʊ́ wɔ́rɔ́.
3 De sorte que será considerada adúltera se, vivendo ainda o marido, unir-se com outro homem; porém, se morrer o marido, estará livre da lei e não será adúltera se contrair novas núpcias.
4 Mogoobíya, bɩlɛ́ nɔ́ɔ́ bɩdaá ɖʊɖɔ gɛ mɩ́wɛ. Mɩ́na Krísto mɩ́ɩ́lá kʊ́ɖʊḿ nɛ́, a ɖɛ́ɛ́bɛ́ɛ́ŋná Múúsá-dɛ́ɛ Mará, baagá yɩ ɖɔ́rɔ́ ɩsɩ́ ɖɛ́nɩ-rɔ nɛ́, mɩ́nyɔ́ɔ́ ɖʊɖɔ mɩ́ɩ́zɩ́ ná bɩlɛ́. Biiyéle adɛfɛ́yɩ́na yíko mɩ́rɔ́ɔ́zɩ́ ɖʊɖɔ. Lɛlɛɛɖɔ́ nɛ́, naárʊ wɛná na kʊ yíko mɩ́rɔ́, ɩlɛ́ gɛ weení waazɩ́ ngɛ weevé ɩlɩ́ɩ ɩsɩɖáa-daá, na ɖɩbɩ́ɩ́zɩ ɖɩlá wenbí bɩ́nvɔɔzɩ́ Ɩsɔ́ɔ-jɔ́ nɛ́.
4 Assim, meus irmãos, também vós morrestes relativamente à lei, por meio do corpo de Cristo, para pertencerdes a outro, a saber, aquele que ressuscitou dentre os mortos, a fim de que frutifiquemos para Deus.
5 Káma, ɖoo ɖánvʊnlám wenbí ɖólówú fáa bɩ nɛ́, kɔɖɛyɩ́wá tɩdakazɔ́ɔ nɛ́ gɛ Mará wánvʊnɖʊ́ʊ ɖáa, bɩka ɖánlám wenbí bínbonáa ɖáa sɩ́m-daá nɛ́.
5 Porque, quando vivíamos segundo a carne, as paixões pecaminosas postas em realce pela lei operavam em nossos membros, a fim de frutificarem para a morte.
6 Amá, lɛlɛɛɖɔ́, Mará tɛfɛ́yɩ́na yíko ɖɔ́rɔ́ɔ́zɩ́. Káma, Múúsá-dɛ́ɛ Mará avʊnɖɔ́kɛ́ɛ ná ɖáa ɖɩdáarɛ-daá nyazɩ sáráka-dɩnáa bɩlɛ́ nɛ́ ajɔ́ nɛ́, ɖáázɩ́. Biiyéle lɛlɛɛɖɔ́ ɖánlám Ɩsɔ́ɔ bɔwʊtá nɛ́, Mará kɩ́falá agɛ́ɛ Ɩsɔ́ɔ-dɛ́ɛ Kezeŋa-dɛ́ɛ ńná nɛ́ wéngeti kʊ ɖáa. Bidokúti bɩgɛ́ɛ Mará kɩ́bɩná baaŋmáa yɛ nɛ́.
6 Agora, porém, libertados da lei, estamos mortos para aquilo a que estávamos sujeitos, de modo que servimos em novidade de espírito e não na caducidade da letra.
7 Bɩlɛ́ nɛ́, ɖɔ́ndɔ́m sɩsɩ wé nɖɔ́. Múúsá-dɛ́ɛ Mará kɛ́ɛ alaháácɩ́? Aayɩ́, bɩ́dánbɩɩzɩ bɩlá bɩlɛ́ kɛtɛngɛrɛ. Múúsá-dɛ́ɛ Mará weeyele ná madɩlɩ́ wenbí bánÿaá sɩsɩ alaháácɩ́ nɛ́. A Mará ɩ́tɔtɔ́ sɩsɩ: «Ńdánɖʊ́ʊ ɩzɩ́rɛ nyɔ́rɔwʊ́-dɛ́ɛ nabʊ́rʊ-rɔ,» mátatɩlɩ́ wenbí bánÿaá sɩsɩ naárʊ-dɛ́ɛ kpɩ́nɖɛ-rɔ ɩzɩ́rɛ ɖʊ́ʊ nɛ́.
7 Que diremos, pois? É a lei pecado? De modo nenhum! Mas eu não teria conhecido o pecado, senão por intermédio da lei; pois não teria eu conhecido a cobiça, se a lei não dissera: Não cobiçarás.
8 Alaháácɩ́ waabaná Mará waazɩ́ɩ́zɩ wentí nɛ́ kɩɖʊ ma kɔɖɛyɩ́wá ndɩ‑ndɩ. Káma, a Mará fɛ́yɩ́, bɩjɔɔ́ɔ gɛ nyazɩ alaháácɩ́ waazɩ́.
8 Mas o pecado, tomando ocasião pelo mandamento, despertou em mim toda sorte de concupiscência; porque, sem lei, está morto o pecado.
9 Ɖoo Mará fʊnvɛ́yɩ́ ángizináa ma sɩsɩ mákalá ɖɔ́ yáá ɖɔ́ nɛ́, mávʊ́nna méweezuú gɛ. Amá, Mará wɔɔgɔ́nɩ akɔ́nɩ nɛ́, ngɛ alaháácɩ́ wooyuú weezuú;
9 Outrora, sem a lei, eu vivia; mas, sobrevindo o preceito, reviveu o pecado, e eu morri.
10 ngɛ mɔ́ɔ́ máázɩ́. Wenbí Múúsá-dɛ́ɛ Mará waazɩ́ɩ́zɩ sɩ biyéle ɩrʊ́ iyuú weezuú nɛ́, wɔɔgɔná mɔ́ɔ́ sɩ́m.
10 E o mandamento que me fora para vida, verifiquei que este mesmo se me tornou para morte.
11 Káma, alaháácɩ́ waabaná Mará waazɩ́ɩ́zɩ wenbí nɛ́ kitúúli ma; ngɛ Mará waazɩ́ɩ́zɩ wenbí nɛ́-rɔɔzɩ́, alaháácɩ́ weeyéle mazɩ́.
11 Porque o pecado, prevalecendo-se do mandamento, pelo mesmo mandamento, me enganou e me matou.
12 Bɩlɛ́ nɛ́, Mará cɔɔ́ɔ ɖacɩrɩ‑cɩrɩ, bɩka aazɩ́ɩ́zɩ wentí nɛ́ ɖʊɖɔ cɔɔ́ɔ ɖacɩrɩ‑cɩrɩ, tɩzɩɩzɛ́ɛ bɩka tɩjɔɔ́ɔ kazɔ́ɔ.
12 Por conseguinte, a lei é santa; e o mandamento, santo, e justo, e bom.
13 Bɩlɛ́ nɛ́, wenbí bɩjɔɔ́ɔ kazɔ́ɔ nɛ́, waabɩ́sɩ ma sɩ́m? Aayɩ́, bɩ́dánlaḿ bɩlɛ́ kɛtɛngɛrɛ! Alaháácɩ́ waabaná wenbí bɩjɔɔ́ɔ kazɔ́ɔ nɛ́ gɛ bʊkɔná ma sɩ́m, na Mará waazɩ́ɩ́zɩ wenbí nɛ́-rɔɔzɩ́, bɩlɩzɩ́ bɩwɩ́lɩ nŋɩ́nɩ́ alaháácɩ́ ɩbá kɩdakazɔ́ɔ nɛ́.
13 Acaso o bom se me tornou em morte? De modo nenhum! Pelo contrário, o pecado, para revelar-se como pecado, por meio de uma coisa boa, causou-me a morte, a fim de que, pelo mandamento, se mostrasse sobremaneira maligno.
14 Ɖányɩ bɩlɛ́ sɩsɩ Mará waagálɩ́ɩ́ná Ɩsɔ́ɔ-jɔ́ gɛ. Amá, mɔ́ɔ́ nɛ́, mɛ́gɛ́ɛ ɩrʊ́ gɛ, bɩka mɔ́wɛ alaháácɩ́-dɛ́ɛ yoḿti-daá.
14 Porque bem sabemos que a lei é espiritual; eu, todavia, sou carnal, vendido à escravidão do pecado.
15 Wenbí mánlám nɛ́, mádánnɩɩ bɩdaá: káma, wenbí mɔ́zɔɔlɛ́ɛ nɛ́, bɩdɛkɛ́ɛ bɩlɛ́ gɛ mánlám. Amá, wenbí mádanbá majáa nɛ́ gɛ mánlám.
15 Porque nem mesmo compreendo o meu próprio modo de agir, pois não faço o que prefiro, e sim o que detesto.
16 A wenbí mádánjaa nɛ́ gɛ mánlám, mánwɩlɩ́ɩ sɩsɩ Mará cɔɔ́ɔ kazɔ́ɔ nbɩlɛ́.
16 Ora, se faço o que não quero, consinto com a lei, que é boa.
17 Bɩlɛ́ nɛ́, bɩdɛkɛ́ɛ mɔ́ɔ́ mádɩtɩŋa mánlám kʊ bɩlɛ́, amá, alaháácɩ́ kʊwɛ mádáá nɛ́ gɛ.
17 Neste caso, quem faz isto já não sou eu, mas o pecado que habita em mim.
18 Mányɩ sɩsɩ kazɔ́ɔ ńbɩ fɛ́yɩ́ mádáá, mɔ́ɔ́ ɩrʊ́ igunááɖam. Káma, máábá mɔ́zɔɔlɛ́ɛ malá kazɔ́ɔ ńbɩ, amá, mɛ́vɛ́yɩ́na bɩdɛ́ɛ ɖóni.
18 Porque eu sei que em mim, isto é, na minha carne, não habita bem nenhum, pois o querer o bem está em mim; não, porém, o efetuá-lo.
19 Mádánlaḿ kazɔ́ɔ ńbɩ wenbí mɔ́zɔɔlɛ́ɛ nɛ́, amá, kidaavééníti wentí mádánjaa nɛ́ gɛ mánlám.
19 Porque não faço o bem que prefiro, mas o mal que não quero, esse faço.
20 A wenbí mɔ́ɔ́ mádɩtɩŋa mádánjaa nɛ́ gɛ mánlám, bɩlɛ́ nɛ́, bɩdɛkɛ́ɛ mɔ́ɔ́ mádɩtɩŋa mánlám kʊ, amá, alaháácɩ́ kʊwɛ mádáá nɛ́ gɛ.
20 Mas, se eu faço o que não quero, já não sou eu quem o faz, e sim o pecado que habita em mim.
21 Mɔ́ɔ́ weení mánjáádɩ kazɔ́ɔ ńbɩ lám nɛ́, mááná wenbí nɛ́ gɛ sɩsɩ kidaavééníti gɛ mányɩ lám.
21 Então, ao querer fazer o bem, encontro a lei de que o mal reside em mim.
22 Méwenbiré-daá, mɔ́zɔɔlɛ́ɛ Ɩsɔ́ɔ-dɛ́ɛ Mará.
22 Porque, no tocante ao homem interior, tenho prazer na lei de Deus;
23 Amá, mɔ́dɔ́nʊʊ́-daá, mááná sɩsɩ mará naárɛ wɛ ánÿoó Ɩsɔ́ɔ-dɛ́ɛ Mará méwenbiré sɔɔlɛ́ɛ yɛ nɛ́. Mará amʊ́ aabɩsɩná ma alaháácɩ́ kʊwɛ mɔ́dɔ́nʊʊ́-daá nɛ́-dɛ́ɛ yoḿ.
23 mas vejo, nos meus membros, outra lei que, guerreando contra a lei da minha mente, me faz prisioneiro da lei do pecado que está nos meus membros.
24 Mɔ́jɔɔ́ɔ kʊnyɔḿ. Alaháácɩ́ kʊwɛ mɔ́dɔ́nʊʊ́-daá nɛ́, kínÿelíi mazɩ́. Weení sɩ ɩlɛɛ ná ma ɩlɩzɩ́ ma sɩ́m tɔnʊʊ́ kɩna kɩdaá.
24 Desventurado homem que sou! Quem me livrará do corpo desta morte?
25 Mánzám Ɩsɔ́ɔ, Ɖádʊ́ʊ Yeésu Krísto-rɔɔzɩ́.
25 Graças a Deus por Jesus Cristo, nosso Senhor. De maneira que eu, de mim mesmo, com a mente, sou escravo da lei de Deus, mas, segundo a carne, da lei do pecado.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Romanos 7, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.