Atos 27
Bafut (BFD) vs VC
1 Nòò yìi mə Festus à lɛ mbii mə tâ bìꞌì kuu abaŋə ŋkì ŋ̀ghɛɛ a Itali laa, bɨ tɨgə̀ m̀fa Paul bo bɨ̀ ŋ̀gǎŋatsaŋ jǐ mɔꞌɔ a mbo Julius, atu bɨ̀sogyɛ̀ baRoma yìi à lɛ sɨ tsyàsə ntsǔ ntsò Kaisa yî wè laà.
1 Logo que foi determinado que embarcássemos para a Itália, Paulo foi entregue com outros presos a um centurião da coorte Augusta, chamado Júlio.
2 Bìꞌì lɛ ntɨgə ŋkuu abaŋ a Adramyttium, yìi a lɛ sɨ ghɛ̀ɛ̀ nɨ a ɨdɨgə aghəŋə ŋkì a mbùꞌu Asia aa, ǹtɨgə ntoo ŋghɛɛ. Aristacus, ŋù Macedonia yìi mə à lɛ nlò a Tesalonika aa à lɛ ŋghɛ̀ɛ̀ biꞌibo.
2 Embarcamos num navio de Adramito que devia costear as terras da Ásia, e levantamos âncora. Em nossa companhia estava Aristarco, macedônio de Tessalônica.
3 À bə̀ mə a njwi yìi ɨ̀ lɛ nyòŋtə̀ aa bìꞌì ghɛɛ̀ ŋ̀kuu a Sidon. Julius à lɛ nlentə Paul sɨgɨ̀nə̀ ǹtɨgə mmaꞌatə yi mə tâ à ghɛɛ ŋghantə ɨkaꞌâ ji tâ bo tɨgə nlentə yi sɨgɨ̀nə̀ m̀fa njoo jìi mə ɨ lɛ sɨ wɛꞌɛ ghu mbo aà.
3 No dia seguinte, fazendo escala em Sidônia, Júlio, usando de bondade com Paulo, permitiu-lhe ir ver os seus amigos e prover-se do que havia de necessário.
4 Bìꞌì lɛ mbù ŋ̀ghɛɛ ŋkuu abaŋə ŋkì ya, lâ tsǒ mə àfìsə̀ a lɛ sɨ tsyà ǹzi nàa a nu bìꞌì aa, bìꞌì lɛ ntɨgə mbəŋ ŋghɔŋtə ŋghɛɛ ntsyà a nɨ̂ m̀bɛ̀ɛ̀ kɨ̂ŋkì a Cypres yìi a lɛ ŋkɨ̀ŋtə afìsə̀ aà.
4 Dali, fazendo-nos ao mar, fomos navegando perto das costas de Chipre, por nos serem contrários os ventos.
5 Bìꞌì lɛ ntɨgə ŋka ntoo ŋkì mɨyaa wa ŋghoŋtə nɨ a mbɛ̀ɛ̀ àlaꞌa Cilicia, bo Pamphylia, ntɨgə ŋghɛɛ ŋkuu a Myra a mbùꞌu Lysia.
5 Tendo atravessado o mar da Cilícia e da Panfília, chegamos a Mira, cidade da Lícia.
6 Maa adɨgə atu bɨ̂sogyɛ̀ ya a lɛ nyə abaŋ yǐ mɔꞌɔ mə a lɛ nlo a alaꞌa Alexandria, ntoo ŋghɛɛ nɨ Itali, ǹnɨŋə yiꞌi ghu.
6 O centurião encontrou ali um navio de Alexandria, que rumava para a Itália, e fez-nos passar para ele.
7 Bìꞌì lɛ sɨ tɨgə ŋghɛɛ tsiꞌì àbɔɔ̀ bɔɔ a nɨ̂ ǹjwi jì ghàꞌàtə̀, naŋsə nyə ŋgɨꞌɨ mbɔŋ tɨgə zǐ ghɔŋtə tsya a mbɛ̀ɛ̀ ǹjɔ̀ꞌɔ̀ àlaꞌa Nidus, kaa fɨ̀fə̀rə̀ wa kaa à lɛ waꞌà bìì mə bìꞌì ghɛɛ maa mbɛ̀ɛ̀, bìꞌì tɨgə̀ ŋ̀ghɔŋtə nsɨgə a mbɛ̀ɛ̀ kɨ̀ŋkǐ Crete, mbɔŋ ŋghɔɔ ghɛ̀ɛ tsyǎ a mbɛ̀ɛ̀ Cape Salmone.
7 Por muitos dias navegamos lentamente e com dificuldade até diante de Cnido, onde o vento não nos permitiu aportar.
8 Bìꞌì lɛ ŋghɛ̀ɛ̀ nɨ̂ m̀bìì a nyə̂ ŋ̀gɨꞌɨ, ŋghɔŋtə ŋghɛɛ wa mbɛ̀ɛ̀ ŋ̀kì, ŋ̀ghɛɛ nyweꞌe a adɨgə yî mɔꞌɔ mə bɨ lɛ sɨ twoŋə nɨ Safe Harbors aa, àdɨgə̀ yìi mə kaa àghaꞌa a lɛ ŋwàꞌà sàꞌà a nlǒ ghu ŋghɛɛ a alaꞌa Lasea aa.
8 Fomos então costeando ao sul da ilha de Creta, junto ao cabo Salmona. Navegando com dificuldade ao longo da costa, chegamos afinal a um lugar, a que chamam Bons Portos, perto do qual está a cidade de Lasaia.
9 Akòrə̀ nɨtəə ya a lɛ ntɨgə ntsyanə siꞌi tsǒ mə à lɛ tɨ bə maa noò aa lɛ nòò ŋ̀ghɛɛ a nɨghaa a mûm ŋ̀kì à tsyà mə̂ ǹloŋ mə bìꞌì lɛ ntɨ̀gə̌ mânjì siꞌi, lɛ boŋ njwî Ǹsìꞌìtə̂ ɨ̀bɨ ɨ̀ kɨ̀ mə̂ ǹtsya aa, Paul a tɨgə̀ ǹdɨꞌɨtə waa,
9 Passara o tempo - já havia passado a época do jejum - e a navegação se tornava perigosa. Paulo advertiu-os:
10 nswoŋ mə, “Bɨ̀taà, mə̀ yə mə àkòrə̀ nɨtəə yù, ǹlɔgɨnə faà, a ka zì nɨ̂ ŋ̀gɨꞌɨ siꞌi siꞌi; bɨ ka bwɛ njoo bo bɨ̀ àbaŋ yù tâ bə̀ kɨ ŋkwokə.”
10 Amigos, vejo que a navegação não se fará sem perigo e sem graves danos, não somente ao navio e à sua carga, mas ainda às nossas vidas.
11 Lâ atû bɨsogyɛ̀ ya kaa à lɛ ŋwaꞌǎ annù ya mə Paul à lɛ swoŋ aa yuꞌutə̀ m̀baŋnə naŋsə nyuꞌutə aa bə̂ ànnù yìi mə ǹtsyàsə̀ abaŋ ya bo bɨ̀ m̀bɔ̂ŋ àbaŋ ya bo lɛ nswoŋ aà.
11 O centurião, porém, dava mais crédito ao piloto e ao mestre do que ao que Paulo dizia.
12 Kaa adɨgə ntəə abaŋ ma ya a lɛ waꞌà kɨ̀ m̀bɔŋə a ntswe ghu a noò m̀fəꞌə. Bə̀ bî ghàꞌàtə̀ tɨgə̀ ǹswoŋ mə tâ bo ghɛɛ nɨ̂ m̀bìì, ŋ̀ka ŋgaansə adaꞌà yaa mə mbə bɨ ghɛɛ̀ ǹyweꞌe a Fonix, yìi mə à lɛ mbə adɨgə ntəə abaŋ a Crete, ǹlii nɨ̂ mbɨ̂ ǹsaꞌa nòò a bô ŋ̀kwàbə̀, ǹyuꞌutə ghu tâ nòò m̀fəꞌə wa tâ à mɛ.
12 O porto era impróprio para passar o inverno, pelo que a maior parte deles foi de parecer que se retornasse ao mar, na esperança de chegar a Fenice, para passar ali o inverno, por ser esse um porto de Creta, abrigado dos ventos do sudeste e do nordeste.
13 Àfìsə̀ yî bɔ̀nə̀ a lɛ ŋka ntsya nlo nɨ mbɛ̀ɛ̀ mbɨ̂ ntii ŋka ntsya, bo mɔɔ̀ntə̀ mə mbə bo ghɛɛ̀ nɨ̂ m̀bìì, ǹtɨgə mbwɛɛ atɨɨ ntwâ àbaŋ ya, ǹlɔgɨnə ŋka ŋghɔŋtə ŋghɛɛ nɨ a mbɛ̀ɛ alaꞌa Crete.
13 Soprava então brandamente o vento sul. Julgavam poder executar os seus planos. Levantaram a âncora e foram costeando de perto a ilha de Creta.
14 Tsiꞌì maa nɨ̂ àtɨɨ noò, àfìsə̀ yî wè yìi mə bɨ lɛ sɨ twoŋə nɨ “northeaster” a lô wa kɨ̂ŋkì nzwu nsɨgə;
14 Mas, não muito depois, veio do lado da ilha um tufão chamado Euroaquilão.
15 ǹtii abaŋ ya bìꞌì tɨgə̀ m̀maꞌatə a tɨgə ntii ǹloŋ mə kaa bìꞌì lɛ waꞌà zi a mbu ŋka ŋghɛ̀ɛ̀ nɨ̂ m̀bìì aà.
15 Sem poder resistir à ventania, o navio foi arrebatado e deixamo-nos arrastar.
16 Bìꞌì zî ǹyweꞌe a kɨ̂ŋkì Cauda ǹtɨgə ŋghɔŋtə ntsya a mbɛ̀ɛ̀ yìi mə àfìsə̀ a lɛ mbɔnə ghu aa, nyə ŋgɨꞌɨ mbɔŋ swùŋə akànuꞌu abaŋ ya kɔꞌɔsə ghu mumə kwerə.
16 Impelidos rapidamente para uma pequena ilha chamada Cauda, conseguimos, com muito esforço, recolher o batel.
17 Bo kɔ̀ꞌɔ̀sə̀ mə̂ aa ŋkɨ tɨgə kwere ɨbɨɨ abaŋ wa nɨ̀ mɨ̀ŋkɨ̀rə̀. Àjàŋ yìi mə bo lɛ sɨ bɔꞌɔ mə mbə àbaŋ ya a zî ŋ̀kuu a mûm àwàŋ a ghəŋə ŋkì Lybia aa, bɨ lɛ sɨgɨsə ayoo yìi mə a ghɨ̀rə̀ mə tâ àbaŋ ya a tɨgə nlərə ŋghɛɛ tsiꞌì àbɔɔ̀ àbɔɔ̀, ajàŋ yìi mə àfìsə̀ ya a lɛ sɨ tii aà.
17 Içaram-no e, depois, como meio de segurança, cingiram o navio com cabos. Então, temendo encalhar em Sirte, arriaram as velas e entregaram-se à mercê dos ventos.
18 Àbɛ̀ɛ̀ a fùꞌù mə̂, bo tsuꞌu ŋka fiꞌi nɨ̂ àbèꞌə̀ m̀maꞌa wa mûm ŋ̀kì ǹloŋ mə àfìsə ya a lɛ sɨ tsɨ̀gə abaŋ ya siꞌi siꞌi aà.
18 No dia seguinte, sendo a tempestade ainda mais violenta, atiraram fora a carga.
19 À bə̀ mə̂ a njwi yìi ɨ̀ yòŋtə aa, bo kɨ̂ ǹtsuꞌu ŋka mmaꞌa nɨ̂ ǹjoo abaŋ jya ji mɔꞌɔ a mûm ŋ̀kì.
19 No terceiro dia, atiramos para fora com as nossas próprias mãos os acessórios do navio.
20 Àfìsə̀ ya a lɛ ŋghɛ̀ɛ̀ nɨ̂ m̀bìì a nɨ̂ ǹjwi jì ghàꞌàtə̀ kaa ŋù waꞌa noò kə̀ fɨ̂njɔ̀ŋ nɨ nɨ̀liꞌi yə̂. Bìꞌì lɛ nyə mə kaa mânjì ŋ̀khə nɨ̀wo kaa à lɛ ŋwaꞌà bə̂.
20 Ora, não aparecendo por muitos dias nem sol nem estrelas e sendo batidos por forte tempestade, tínhamos por fim perdido toda a esperança de sermos salvos.
21 Tsǒ ajàŋ mə à lɛ sɨ baa boŋ bə̀ bya tswe mə a njwi jì ghàꞌàtə̀ tɨ jɨ aa, Paul à lɛ ntəə a tɨtɨ̀ɨ bo nswoŋ a mbo bo mə, “Bɨ̀lɨ̂m bâ, a lɛ mbaa mbɔŋ mə boŋ nɨ̀ lɛ nyuꞌu annù ya mə mə̀ lɛ nswoŋ aa, kaa waꞌǎ a Crete màꞌàtə̀, bəə boŋ kaa àfìsə̀ ya a sɨ̌ ŋgɨꞌɨ nɨ̂ àbaŋ yù tâ, kaa bìꞌinə̀ waꞌǎ ndùu njoo ghù mə bìꞌinə̀ màꞌà mə a ŋkì aa bwɛ̂.
21 Desde muito tempo ninguém havia comido nada. Paulo levantou-se no meio deles e disse: Amigos, deveras devíeis ter-me atendido e não ter saído de Creta, e assim evitar esse perigo e essas perdas.
22 La tsɨ̂tsɔ̀ŋ, mə bùꞌu mbo mə tâ nɨ̀ tswa mɨ̂ntɨɨ̀ muu, ǹloŋ mə kaa ŋù yî m̀fùù kaa à ka waꞌǎ ntswêntɨ̀ɨ̂ yì bwɛ̂. A ka kɨɨ bwɛ tsiꞌǐ abaŋ yù.
22 Agora, porém, vos admoesto a que tenhais coragem, pois não perecerá nenhum de vós, mas somente o navio.
23 Ǹloŋ mə à ghɨ̀rə mbə nɨ̂tugə tsiꞌì sìi aa, angel Nwì, wa mə mə ghaꞌasə aa, a zî a mbo mə̀,
23 Esta noite apareceu-me um anjo de Deus, a quem pertenço e a quem sirvo, o qual me disse:
24 ǹswoŋ mə, ‘Tsee kɨ bɔꞌɔ mbâ Paul, wa ò tswe nɨ̀ ŋ̀ghɛɛ ntəə a nsi Kaisa; yə̂, Nwì, a njɨ̌m àbɔ̀ŋəntɨɨ̀ yi, à kɨ̀ mə̂ m̀fa ntswêntɨ̀ɨ bə̀ bû bɨtsɨ̀m bìi mə bùbo tswe aa a mbo wò.’
24 Não temas, Paulo. É necessário que compareças diante de César. Deus deu-te todos os que navegam contigo.
25 Nɨ̀ tɨgə ntswa mɨ̂ntɨɨ̂ muu mbâ bɨ̂lɨ̂m bâ ǹloŋ mə mə̀ nɨ̌ŋ ǹtɨɨ̀ ghâ a nu Nwì, m̀bìi mə ànnù yìi mə à swoŋ a mbo mə̀ aa a ka fɛ̀ꞌɛ̀ tsiꞌì maa ajàŋə̀.
25 Por isso, amigos, coragem! Eu confio em Deus que há de acontecer como me foi dito.
26 La bɨ ka tɨgə tii yiꞌinə̀ ɨ ghɛɛ fiꞌisə a mbɛ̀ɛ kɨ̀ŋkì yî mɔ̀ꞌɔ̂.”
26 Vamos dar a uma ilha.
27 À bə̀ mə̂ nɨ̂ ǹtɨ̀ɨ̂ ɨ̀tugə nɨ̂ ǹjwî yìi ɨ lɛ ntɨgə nyweꞌe nɨghûm ǹtsò ji nɨ kwà aa, afìsə̀ ya a lɛ mburə kɨ tii yiꞌi wa mûm ŋ̀kì Miditerɨ̀nea, ǹgǎŋntiì àbaŋ jya yə mə bìꞌì ghɛ̀ɛ̀ mə̂ ŋ̀ka nyweꞌe a mbɛ̀ɛ̀ àghəŋə ŋkì.
27 Já estávamos na décima quarta noite, pelo mar Adriático, quando, pela meia-noite, os marinheiros pressentiram que estavam perto de alguma terra.
28 Bo lɛ ntɨgə mfɨgə ntsotə̀ ŋ̀kì ya, ǹyə mə à lɛ mbə tsǒ bɨ̀meta mɨghum mi nɨkwà. Àbàŋtə̀ atsyâ a bù mfɨgə nyə mə à lɛ mbə bɨ̂meta mɨghum mi ntarə̀.
28 Então, atirando a sonda, perceberam que a profundidade era de vinte braças. Depois, um pouco mais adiante, viram que era de quinze braças.
29 Bo kâ m̀bɔꞌɔ nɨ mə à baŋ ya a ka yî fùu alaŋsə ŋgɔ̀ꞌɔ̀ ǹtɨgə mmaꞌa ɨtɨɨ ntswâ àbaŋ ji nɨkwà wa njɨ̀m àbaŋ, ǹtswe ntɨgə ntsaꞌatə Nwî mə̂ àbɛ̀ɛ̀ à fuꞌu.
29 Temendo que déssemos em algum recife, lançaram quatro âncoras da popa, esperando ansiosos que amanhecesse o dia.
30 Ŋ̀gǎŋntii abaŋ jya ɨ lɛ ntɨgə nlɔbɨtə mə bɨ khə̀ waa, lɛ boŋ bɨ sɨ̀gɨ̀sə̀ mə̂ mûntsìrə̂ àkànuꞌu wa mûm ŋ̀kì, m̀bagɨlə nɨ mə bo tsyà ŋ̀ghɛɛ a mmàꞌa àyoo ntswâ àbaŋ ya yî mɔꞌɔ wa nsi abaŋə̀.
30 Imediatamente, os marinheiros procuraram fugir e, sob o pretexto de largar as âncoras da proa, lançaram o bote ao mar.
31 Paul a tɨgə̀ ǹswoŋ a mbo ǹdɨ̀ɨ̂ bɨ̀sogyɛ̀ wa bo bɨ̀ a mbo bɨ̀sogyɛ̀ bya mə, “Wâ ǹgǎŋntiì abaŋ jù bə tuu fàa mûm abaŋ tswe, boŋ kaa mbə nɨ̀ waꞌà yweenə̀.”
31 Paulo disse ao centurião e aos soldados: Se estes homens não permanecerem no navio, não podereis salvar-vos.
32 Bɨ̀sogyɛ̀ bya tɨgə ŋkwyɛ ŋkɨrə akànuꞌu wa a tɨgə̀ ǹlərə ŋghɛɛ.
32 Os soldados cortaram, então, os cabos do bote e deixaram-no cair.
33 Àbɛ̀ɛ̀ a kà mə aa ŋwanə, Paul a buꞌù m̀bo a mbo bə̀ bya bɨ̀tsɨ̀m mə bo jɨ ayoò, ǹswoŋə nɨ mə, “Sii àâ ǹjwi nɨ̀ghûm ǹtsò ji nɨkwà mə nɨ̀ tswe nɨbɔꞌɔ nyuꞌutə, ntswe tsiꞌì tɨ̀ jɨ̂.
33 Enquanto ia amanhecendo, Paulo encorajou a todos que comessem alguma coisa, e disse: Já faz hoje catorze dias que estais em jejum, sem comer nada.
34 Mə gaansə ghuu mə nɨ̀ jɨ ayoo nɨ jɨ̂ tǎ bɔɔ tswe ntɨ̀ɨ̀. Wa kaa tsiꞌì nòŋə̀ àtû ŋù yî m̀fùùrə̀ a tɨtɨ̀ɨ bù kaa ɨ̀ ka waꞌà bwɛ̂.”
34 Rogo-vos que comais alguma coisa, no interesse de vossa vida, porque nem um cabelo da cabeça de alguém de vós perecerá.
35 Nòò yìi mə Paul à lɛ nswoŋ laa a aa, nlɔgə abaa, mfa mbɨꞌɨkə a mbo Nwì a nsi miꞌi bo bɨtsɨ̀m, m̀batə nkurə.
35 Tendo dito isso, tomou do pão, pronunciou uma bênção na presença de todos e, depois de parti-lo, começou a comer.
36 Bo bɨ̀tsɨ̀m lɛ ntɨgə ntswa mɨ̂ntɨɨ̀ myaa, ŋkɨ nlɔɔ mɨjɨ njɨ.
36 Com isso, todos cobraram ânimo e puseram-se igualmente a comer.
37 Bə̀ lɛ ntswe wa mûm abaŋ ŋ̀khɨ̀ ji baa nɨ̀ mɨ̀ghum mi sambaa ntsò ǹtoꞌo.
37 No navio éramos ao todo duzentas e setenta e seis pessoas.
38 Bo bɨtsɨ̀m jɨ̀ mə̂ ǹyurə, ntɨgə mfiꞌi mɨsàŋ mɨ̀tsɨ̀m mìi mɨ lɛ mburə aa mmaꞌa a ŋkì mə tâ àbaŋ ya yaŋsə.
38 Depois de terem comido à vontade, aliviaram o navio, atirando o trigo ao mar.
39 Àbɛ̀ɛ̀ a fùꞌù mə̂, kaa bo waꞌǎ adɨgə ya mə bo lɛ ntswe ghu aa naŋsə nzi. Ǹyə adɨgə yî mɔꞌɔ a bə tsǒ àghəŋə ŋkì yìi mə àwàŋ a lɛ ntswe ghu aa, ntɨgə̀ ǹlɔɔ mə bo yweꞌetə swuŋə abaŋ ya ɨ ghɛ̀ɛ̀ nɨ yu maa adɨgə,
39 Afinal, clareou o dia. Os marinheiros não reconheceram a terra, mas viram uma enseada com uma praia, na qual tencionavam encalhar o navio, caso o pudessem.
40 Bo lɛ ntɨgə ŋkwyɛ ɨtɨɨ ntswâ àbaŋ jya màꞌanə a ŋkì, ŋkɨ ntentə mɨ̂ŋkɨ̀rə̀ mìi mə bɨ lɛ ŋkwerə mbɨ̀ɨ̀ àbaŋ ya ghu aà; ntɨgə ŋkɔꞌɔsə atsə̀ꞌə ntiì àbaŋ ya yìi a lɛ ntswe a nsi aa mmaꞌatə, àbaŋ ya a tɨgə̀ ŋ̀ghɛɛ wa aghəŋə ŋkì.
40 Levantaram as âncoras e largaram ao mesmo tempo as amarras dos lemes. Desfraldaram ao vento a vela mestra e rumaram para a praia.
41 Àbaŋ ya a lɛ mbàŋnə̀ ghɛɛ mfuu yi wa nɨ̂ àwàŋ ǹtso nsɨgə ŋghɛɛ a nsyɛ̂. Ǹsi abaŋ wa lɛ ŋkuu wa mûm àwàŋ kaa waꞌà bù ǹtsɨgɨnə. Ɨ̀kàŋnə ŋkì ɨ bâŋnə̀ ǹtɨgə mbatə njɨ̀m à baŋ ya a bàꞌa bàꞌà.
41 Mas deram numa língua de terra, e o navio encalhou aí. A proa, encalhada, permanecia imóvel, ao mesmo tempo que a popa se abria com a força do mar.
42 Bɨ̀sogyɛ̀ bɨ lɛ nlɔ̀ɔ̀ mə bɨ zwitə ŋgǎŋətsaŋ jya tâ bɨ̀ tsuu yɔꞌɔ ŋkì wa ɨ khə̀kə̀.
42 Os soldados tencionavam matar os presos, por temerem que algum deles fugisse a nado.
43 Tsǒ mə atu bɨ̂sogyɛ̀ ya a lɛ sɨ lɔ̀ɔ nyweensə Paul aa, à lɛ ŋkɨɨ mə bɨ tsuu ma ya ànnù lǒ ghɨ̀rə̀. M̀baŋnə nswoŋ mə bə̀ bìi mə bɨ zî ǹyɔ̀ꞌɔ̂ ŋ̀kì aa, tâ bɨ̀ fuu nyɔꞌɔ ŋghɛɛ mfɛ̀ꞌɛ a aghəŋə̀,
43 O centurião, porém, querendo salvar Paulo, impediu que o fizessem e ordenou que aqueles que pudessem nadar fossem os primeiros a lançar-se ao mar e alcançar a terra.
44 tâ àbùgə̀ bə̂ tɨgə ntswa plank bo bɨ̀ ɨ̀bàꞌà plank abaŋ jya ntɨgə nyɔꞌɔ ŋghɛɛ mfɛ̀ꞌɛ a ntaꞌà. Ma mùu nɨ mânjì bə̀ bɨ̀tsɨ̀m lɛ ntɨgə nyɔꞌɔ ŋghɛɛ mfɛ̀ꞌɛ̀ wa aghəŋə ŋkì sɨgɨ̀nə̀.
44 Os demais, uns atingiram a terra em tábuas, outros em cima dos destroços do navio. Desse modo, todos conseguiram chegar à terra, sãos e salvos.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 27, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.