Atos 22

Bafut (BFD) vs NVT

Sair da comparação
NVT Nova Versão Transformadora
1 “Bɨ̀lɨ̂m bâ nɨ bɨ̀taà bâ, naŋsə yuꞌutə nɨ̌ annù yìi mə mə̀ aa swoŋ a mfiꞌisə ɨ̀lɛ̀ɛ̂ gha ghu a nsi bù tsɨ̂tsɔ̀ŋ aà.”
1 “Irmãos e pais”, disse Paulo. “Ouçam-me enquanto apresento minha defesa.”
2 Àjàŋə mə bo lɛ yuꞌu ajàŋ yìi mə à lɛ sɨ ghaàà nɨ a mbo bo nɨ nɨ̀ghàà nɨ baHeber aa bo lɛ ŋkuꞌusə̀ ǹtaa ɨtoŋnə̀ jyaa nyuꞌutə. A swoŋ a mbo bo mə,
2 Quando o ouviram falar em aramaico, o silêncio foi ainda maior.
3 “Mə̀ laa mbə ŋû baYuda, bɨ jwê gha aa a Tarsus yìi à tswe a alaꞌa Cilicia, lâ bɨ bâŋnə̀ ŋ̀koꞌo gha aa fàa njɔ̀ꞌɔ̀ àlaꞌa, mə̀ yəgə̀ àŋwàꞌànə̀ a jiꞌi mɨkòrə̂ Gamaliel, nyoŋə nɨ nɔ̂ŋsə̀ bɨ̀taà biꞌinə̀ a nɨliꞌì nɨliꞌi, ŋ̀kɨɨ ntɨɨ nɨ̂ ànnù Nwî tsiꞌǐ ajàŋ mə bù bɨtsɨ̀m kɨɨ ntɨ̀ɨ̀ ghu tsɨ̂tsɔ̀ŋ aà.
3 Então Paulo disse: “Sou judeu, nascido em Tarso, cidade da Cilícia. Fui criado aqui em Jerusalém e educado por Gamaliel. Como aluno dele, fui instruído rigorosamente em nossas leis e nos costumes judaicos. Tornei-me muito zeloso de honrar a Deus em tudo que fazia, como vocês são hoje.
4 Mə̀ lɛ sɨ tsɔꞌɔ akòrə̀ bə̀ bìi mə bɨ yòŋə Mânjì ghûla aa nzwitə nɨ̂ waa. M̀baŋtə nɨ̂ m̀bâŋnə̀ bo bɨ̀ bàŋgyɛ̀, ŋ̀kwerə nɨ̂ waa, nnɨŋə nɨ a ndâtsaŋə̀.
4 E fui ao encalço dos seguidores do Caminho, perseguindo alguns até a morte, prendendo homens e mulheres e lançando-os na prisão.
5 A nɨ ma yû, ŋ̀gàŋmàꞌa Nwì yî ŋ̀wè bo bɨ̀ ŋ̀gǎŋndasaꞌa tsɨ̀m, bo nɨ̂ bɨ̀yəfə̂ bâ mə mə̀ lɛ sɨ ghɨ̀rə̀ maa ajàŋ. Mə̀ lɛ ŋkwɛrə aŋwàꞌànə̀ a mbo bo mə mə ghɛ̀ɛ fa a mbo bɨ̀lɨ̂m ba bàYuda a alaꞌa Damascus tǎ tɨgə baŋtə bə̂ ma bû bî mɔꞌɔ, ɨ kwerə waa ɨ zì nɨ bu a Yerusalem tâ bɨ̀ nɨŋ ŋgɨꞌɨ a nu bo.
5 O sumo sacerdote e todo o conselho dos líderes do povo podem confirmar isso. Recebi deles cartas para nossos irmãos judeus em Damasco que me autorizavam a trazer os seguidores do Caminho de lá para Jerusalém, em cadeias, para serem castigados.
6 “Àjàŋ mə mə̀ kà mə̂ aa ŋghɛɛ aa, a bə a ntɨ̀ɨ̂ àsìꞌìnə̀, lɛ boŋ mə̀ zì mə̂ ŋ̀koontə a alaꞌa Damascus, ŋ̀kàꞌà yî jɛ̀ɛ̀ŋkə̀ ɨ lô a aburə ŋwiꞌikə ŋwàꞌàkə̀ ǹta ŋkarɨsə ghâ.
6 “Quando me aproximava de Damasco, por volta do meio-dia, de repente uma luz muito intensa brilhou ao meu redor.
7 Mə̀ wô a nsyɛ a ndômânjì, nyuꞌu njì ŋù ɨ betə̀ gha mə, ‘Saul, Saul, o tsɔꞌɔ akòrə̂ ya aa a ya ɛ?’
7 Caí no chão e ouvi uma voz que me disse: ‘Saulo, Saulo, por que você me persegue?’.
8 Mə̀ kwiꞌi, mbetə mə, ‘À nɨ wò wò aa ɛ Mmàꞌàmbî?’ A swoŋ a mbo mə̀ mə, ‘À nɨ mə̀ Yesu mu Nazareth, wa yìi mə o tsɔꞌɔ akòrə̂ yi aa.’
8 “‘Quem és tu, Senhor?’, perguntei. “E a voz respondeu: ‘Sou Jesus, o nazareno,
9 Bə̀ bya bìi mə bìꞌibo lɛ ntswe aa, bɨ lɛ nyə ŋkàꞌà wâ, lâ kaa ŋkɨꞌɨ njì ŋù wa mə à lɛ sɨ ghàa a mbo mə̀ aa bàŋnə̀ ǹyuꞌu.
9 Os que me acompanhavam viram a luz, mas não entenderam a voz daquele que falava comigo.
10 Mə̀ tɨgə̀ m̀betə mə, ‘Mə̀ aa ghɨ̀rə̀ aa mə akə aa ɛ, Mmàꞌàmbî?’ M̀màꞌàmbi a swoŋ a mbo mə̀ mə, ‘Bɨ̀ɨ̀nə, ŋkuu ŋghɛ̀ɛ a alaꞌa Damascus boŋ baa tɨgə swoŋ ɨnnù tsɨ̀m jìi bɨ taŋtə nləə a mbo wò mə tâ ò ghɨrə aà.’
10 “Então perguntei: ‘Que devo fazer, Senhor?’. “E o Senhor me disse: ‘Levante-se e entre em Damasco, onde lhe dirão tudo que você deve fazer’.
11 Àjàŋ mə kaa mə̀ lɛ sɨ waꞌà nɨ̀ ɨ̀dɨ̀gə̀ bǔ nyə nloŋ ŋkàꞌà wa mə ɨ lɛ nta siꞌi aa, bə̀ bya mə bìꞌibo lɛ ntswe aa, bɨ lɛ ntɨgə ntswa nɨkwɛɛ̀ na, bìꞌibo kuu ŋghɛ̀ɛ̀ a Damascus.
11 “A luz intensa havia me deixado cego, e meus companheiros tiveram de levar-me pela mão a Damasco.
12 “Ŋù yì mɔ̀ꞌɔ à lɛ ntswe ghu, ɨ̀kûm yi ɨ bə Ananias, m̀bə ŋû yìi mə à lɛ naŋsə ntɛꞌɛ atû yi nɨ̂ ànnù Nwî, ǹyoŋə nɨ̂ nɔ̂ŋsə̀, m̀bə ŋû yìi baYuda bìi mə bɨ lɛ ntswe ghu aa, bɨ lɛ sɨ ghàa ɨnnù jî sɨgɨ̀nə̀ ǹloŋ ŋgaà yì.
12 Vivia ali Ananias, um homem devoto, dedicado à lei e muito respeitado por todos os judeus da cidade.
13 À lɛ nzì ǹtəə a mbɛ̀ɛ mə̀, ǹtwoŋtə gha nswoŋ mə, ‘Ǹdɨm ghà, Saul, bǔ ŋka nyə ɨdɨgə fu.’ Mə̀ lɔ̀gɨ̀nə̀ maa noò m̀bu ŋka nyə ɨdɨgə, ǹyə yi.
13 Ele veio, colocou-se ao meu lado e disse: ‘Irmão Saulo, volte a enxergar’. E, naquele mesmo instante, pude vê-lo.
14 A swoŋ a mbo mə̀ mə, ‘Nwìŋgɔ̀ŋ bɨ̀taà biꞌinə̀ à tsɔ̀ꞌɔ̀ mə̂ gho mə tâ ò zi annù yìi mə a lɔ̀ɔ̀ aà. Mə tâ ò yə a yu wa yìi mə ànnǔ a tsinə aa, ŋ̀kɨ nyuꞌu nɨghàà ghu ntsù.
14 “Então ele disse: ‘O Deus de nossos antepassados escolheu você para conhecer a vontade dele e para ver o Justo e ouvi-lo falar.
15 Ǹloŋ mə ò ka tɨgə bə àyəfə yì a mbô ŋ̀gɔ̀ŋ bə̀ bɨtsɨ̀m, ɨ tɨgə swoŋə nɨ̂ ŋ̀gɔ̀ŋ ɨ̀nnù tsɨ̀m jìi ò yə ŋkɨ nyuꞌu aa a mbo bo.
15 Você será testemunha dele, dizendo a todos o que viu e ouviu.
16 Tsɨ̂tsɔ̀ŋ, o bù ǹyuꞌutə aa akə̀ aa ɛ? Bɨ̀ɨ̀nə ŋkwɛrə ŋkì tâ bɨ̀ siꞌi ɨ̀nnù jì bɨ̂ jo a ajàŋ mə ò ka twoŋ ɨkûm yi aà.’
16 O que está esperando? Levante-se e seja batizado! Fique limpo de seus pecados invocando o nome do Senhor’.
17 “Ǹòò yìi mə̀ lɛ mbù m̀bɨɨ a Yerusalem aa, mə̀ lɛ ŋghɛ̀ɛ a ndâmàꞌanwì ŋ̀ka ntsaꞌatə Nwî ghu, ǹjə̀ə̀ təə təə ɨ lɛ̂ gha,
17 “Depois que voltei a Jerusalém, estava orando no templo e tive uma visão,
18 mə̀ yə Mmàꞌàmbi a swoŋ a mbo mə̀ mə, ‘Wàŋsə ntswaꞌatə, mfɛ̀ꞌɛ a Yerusalem, nloŋ mə kaa baa kɨꞌɨ annù yìi mə òo kɨ swoŋə mbɨꞌɨ ŋgaa yà aa biì.’
18 na qual o Senhor me dizia: ‘Depressa! Saia de Jerusalém, pois o povo daqui não aceitará seu testemunho a meu respeito’.
19 Mə̀ kwiꞌi mə, ‘M̀màꞌàmbî, bo tsiꞌì bɨ̀tsɨ̀m bo zi mə mə̀ lɛ sɨ karə ŋghɛɛ nɨ a ndâŋghòtə baYuda tsiꞌì tsɨ̀m, ŋ̀ghɔɔ nɨ̂ bə̀ bya bìi bɨ bii gho aa, ŋkɨɨ ŋkwerə nɨ̂ waa nɨŋə nɨ a ndâtsaŋə̀.
19 “E eu respondi: ‘Senhor, sem dúvida eles sabem que em cada sinagoga eu prendia e açoitava aqueles que criam em ti.
20 Nòò wa yìi mə bə̀ lɛ saansə aləə ayəfə yo, Stephen aa, mə̀ lɛ ntəə ghu ŋkɨ mbeentə, ŋkɨ tugɨtə ɨtsə̀ꞌə̀ bə̂ bìi bɨ lɛ nzwitə yi aà.’
20 E quando Estêvão, tua testemunha, foi morto, eu estava inteiramente de acordo. Fiquei ali e guardei os mantos que eles tiraram quando foram apedrejá-lo’.
21 A swoŋ a mbo mə̀ mə, ‘Màꞌàtə adɨgə yuà ŋ̀ghɛɛ̀, ǹloŋ mə mə̀ aa too gho a ndìsyà, a mbo bɨ̀tɨ̀zî Nwî.’ ”
21 “Mas o Senhor me disse: ‘Vá, pois eu o enviarei para longe, para os gentios’”.
22 Bə̀ bya lɛ nyuꞌutə ànnù yìi mə à lɛ nswoŋ aa ŋ̀kɔꞌɔ nyweꞌe ma mùu adɨgə ntɨgə ŋŋɛntə njî jyaa ntɔŋnə nswoŋ mə, “Lɔ̀gə̂ nɨ̌ ajàŋə̀ ŋû yû ǹlo nɨ yu fàa atu nsyɛ̂, ǹloŋ mə kaa à sɨ̀ kuꞌùnə̀ a ntswêntɨ̀ɨ̀.”
22 A multidão ouviu Paulo até ele dizer essa palavra. Então começaram a gritar: “Fora com esse sujeito! Ele não merece viver!”.
23 Àjàŋ mə bo lɛ sɨ tɨgə ntɔŋnə ŋghusə nɨ̂ ɨ̀tsə̀ꞌə̂ jyaa, ǹtsɔrə nɨ̂ àbwèrə̀ m̀maꞌa nɨ a ndəŋə aa,
23 Gritavam, arrancavam seus mantos e jogavam poeira para o alto.
24 àtu bɨ̀sogyɛ̀ ǹtsùꞌù ya, a tɨgə̀ ǹswoŋ mə bɨ̀ lɔgə yi ŋghɛɛ nɨ ghu a balɨgə. Nswoŋ mə bɨ ghɛɛ, bɨ ghɔɔ̀ yi, mbetə annù yìi mə à tɛ̀ꞌɛ ghɨ̀rə̀ m̀bɔŋ bàa ntɔŋnə ghu atû aà.
24 O comandante trouxe Paulo para dentro e ordenou que ele fosse açoitado e interrogado a fim de descobrir por que a multidão tinha ficado tão furiosa.
25 Nòò yìi bɨ lɛ nsènə̀ yi ŋkwerə nɨ mɨ̀ŋkɨ̀rə̀ mìi bɨ kərə aa, Paul a betə atu bɨsogyɛ̀ ŋkhɨ̀ ya mə à lɛ ntəə ghu aa mə, “A kuꞌunə a ŋghɔ̀ɔ ŋù baRoma tɨ ghə̀ mə bɨ lèntə̀ mə ɨsaꞌà yi nyə mə à wô ànnù aa ɛ?”
25 Quando amarravam Paulo para açoitá-lo, ele disse ao oficial que estava ali: “A lei permite açoitar um cidadão romano sem que ele tenha sido julgado?”.
26 Atu bɨ̂sogyɛ̀ ŋkhɨ̀ ya à yùꞌù mə̂ ma la aa, ŋ̀ghɛɛ a mbo atu bɨ̂sogyɛ̌ ntsùꞌù ya mbetə yi mə, “O ghɨ̀rə̀ aà àkə̀ laà aa ɛ? Wa ŋù ghû à nɨ ŋû baRoma.”
26 Ao ouvir isso, o oficial foi ao comandante e perguntou: “O que o senhor está fazendo? Este homem é cidadão romano!”.
27 Àtu bɨ̂sogyɛ̀ ǹtsùꞌù ya a tɨgə̀ ŋ̀ghɛɛ a mbɛ̀ɛ Paul, ǹswoŋ ghu mbo mə “Swoŋə ghâ, ò bə aa ŋù baRoma aa ɛ?” A bii mə “Ɨ̀ɨ̀ŋə.”
27 O comandante perguntou a Paulo: “Diga-me, você é cidadão romano?”. Ele respondeu: “Sim, eu sou”.
28 Àtu bɨ̂sogyɛ̌ ntsùꞌù ya, a tɨgə̀ ǹswoŋ mə, “Mə̀ lɛ nyuu annǔ mbə ŋù baRoma yû aa nɨ nɨ̀ghaꞌà ŋ̀kabə̀.” Paul a swoŋ mə, “Bɨ lɛ mbàŋnə̀ ǹjwe gha nɨ̀ yù aà jwè.”
28 “Eu também”, disse o comandante. “E paguei caro por minha cidadania!” Paulo respondeu: “Mas eu sou cidadão de nascimento”.
29 Bə̀ bya bìi bɨ lɛ ntswe nɨ̂ m̀bètə̂ yi nɨ nɨ̀ghàà aa, bɨ lɛ ghɛ̀sə̀ m̀maꞌatə yi nlokə. Àtu bɨ̂sogyɛ̌ ntsùꞌù ya a lɛ kɨ ntɨgə mbɔꞌɔ, ǹloŋ mə mbɔŋ tâ à zi mə Paul à lɛ mbə aa ŋû baRoma aa, boŋ à kwèrə̀ mə̂ yi aà.
29 Quando os soldados que estavam prestes a interrogar Paulo ouviram que ele era cidadão romano, retiraram-se de imediato. Até mesmo o comandante ficou com medo ao saber que Paulo era cidadão romano, pois tinha mandado amarrá-lo.
30 Àbɛ̀ɛ̀ a fùꞌù mə̂ a kâ ǹlɔɔ a naŋsə nzî ǹjiꞌì ànnù yìi mə Paul à lɛ ŋghɨ̀rə̀ baYuda baà ǹnɨŋə annù ghu nu aa, ŋghɨrə̀ bɨ fɛɛ̀ yi, ntwoŋ ŋgǎŋmàꞌanwì jî wè bo bɨ̀ basinedrio bɨ boòntə̀, a sɨgə nzì nɨ Paul, ǹtɛꞌɛ yi a nsi bo.
30 No dia seguinte, o comandante ordenou que os principais sacerdotes se reunissem com o conselho dos líderes do povo. Queria descobrir exatamente qual era o problema, por isso soltou Paulo e mandou que o trouxessem diante deles.

Ler em outra tradução

Comparar com outra

Estude este capítulo no WhatsApp

Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 22, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.