Lucas 20
BÚKÙ TÀ TƗ́DHƗ́//RU YÌZO DHƗ ÀDHYA (LOG) vs NAA
1 Kìtú àlo dhɨ, Yésu adré tá móndɨ́ kɨ tadhá tépelò na, adrézó Rúbí Tanɨ longó àyɨ dré. Gò kòwánà kàdrɨ̀ ɨ, tátrɨ́trɨ́ kúlí tadhábhá ɨ ɨ̀ndɨ̀ bhàgo ɨ́be dhɨ ɨ̀ dré alɨ̀zo akódhɨ vélé,
1 Aconteceu que, num daqueles dias, estando Jesus a ensinar o povo no templo e a evangelizar, chegaram os principais sacerdotes e os escribas, juntamente com os anciãos,
2 lizíá tíá dhɨ: «Mɨ́ tà rè àma dré ká: Rìnyí mɨ́ dré adrézó tà kòdhɨ kɨ ꞌo dhɨ angá ɨ́na ángolésè? Àdhi fè rìnyí nda mɨ́ dré nɨ̀?»
2 e lhe perguntaram: — Diga-nos com que autoridade você faz estas coisas? Ou quem lhe deu esta autoridade?
3 Yésu logó àyɨ dré dhɨ: «Má nɨ kókpà tà àlo dhɨ nɨ lizí àmɨ tí. Mɨ̀ tà rè má dré ká!
3 Jesus respondeu:
4 Bàtísimò Yòwánɨ̀ dré fèle dhɨ angá tá ɨ́na ángolésè: Gìká vélésè, kó ngalè móndɨ́ ɨ vélésè?»
4 O batismo de João era do céu ou dos homens?
5 Gò ɨ̀ dré dhèzo adrélé tà kayí àyɨ kòfalésè, adrézó tàá dhɨ: «Mà kòtà dhɨ ‹Bàtísimò nda angá Gìká vélésè› dhɨ, akódhɨ nɨ go lizíá àma tí dhɨ: ‹Mɨ̀ kaꞌì dɨ Yòwánɨ̀ ko àdho tà sè?›
5 Então discutiram entre si: — Se dissermos: “Do céu”, ele dirá: “Por que não acreditaram nele?”
6 Dɨ, mà kòtà kó dhɨ ‹Bàtísimò nda angá móndɨ́ ɨ vélésè› dhɨ, móndyá títí dhɨ kɨ àma kɨ lebhé todràle kɨ́rà sè. Àngyá ko, ɨ̀ adré kaꞌìá dhɨ, Yòwánɨ̀ tá ɨ́na pròfétà ꞌɨ.»
6 Mas, se dissermos: “Dos homens”, o povo todo nos apedrejará, porque está convicto de que João era profeta.
7 Dɨ ɨ̀ dré logózóá drá dhɨ: «Mà nì ngalè bàtísimò nda angá ángolésè ya dhɨ ko.»
7 Por fim, responderam que não sabiam de onde era.
8 Yésu gò tàá àyɨ dré dhɨ: «Kàdré kònɨ̀nɨ dhɨ, má kɨtswá kókpà tàá àmɨ dré ngalè rìnyí má dré adrézó tà nda kɨ ꞌo dhɨ angá ángolésè ya dhɨ ko.»
8 E Jesus lhes disse:
9 Gò Yésu dré pɨ́dhɨ́gó kònɨ̀dhɨ nɨ pɨ̀zo móndɨ́ ɨ dré, tàzoá dhɨ: «Agó àlo dhɨ bhe tá vínò áyɨ amvú na. Dré amvú nda nɨ tayɨ́zó vínò lɨkɨ́bhá àruka ɨ drɨ́gá gò, lɨ̀zo atsí na lókyá be vwàvwà ro.
9 A seguir, Jesus passou a contar ao povo esta parábola:
10 Lókyá vínò lòꞌwa kɨ̀zo dhɨ kòkɨtswá dre dhɨ, dré áyɨ màrábà kɨ àlo mùzo lɨ̀le vínò lɨkɨ́bhá nda ɨ véna, ɨ̀ kòfèró ɨ́ dré lòꞌwa ɨ́na tɨ́nɨ dhɨ be dhɨ bvó. Dɨ, vínò lɨkɨ́bhá nda ɨ̀ dré àyɨkya màrábà nda nɨ tswàzo gò, logózóá nzɨ̀le drɨ́gálé sè.
10 No devido tempo, mandou um servo aos lavradores para que lhe dessem do fruto da vinha. Mas os lavradores, depois de espancá-lo, o despacharam de mãos vazias.
11 Gò amvú líyí nda dré màrábà àzya mùzo lɨ̀le àyɨ véna. Dɨ, ɨ̀ dré kpà akódhɨ nda nɨ tswàzo, kanyò fèzo drá gò, logózóá drɨ́gálé sè.
11 Em vista disso, enviou-lhes outro servo, mas também a este espancaram e, depois de insultá-lo, despacharam de mãos vazias.
12 Dré gòzo màrábà nɨ na mu lɨ̀le gò, ɨ̀ dré akódhɨ nda nɨ pfùzo bɨ́ ɨ́be gò, dòzoá bhèle amvú ꞌásè kɨvɨ̀ na.
12 Mandou ainda um terceiro; também a este, depois de feri-lo, expulsaram.
13 Dɨ amvú líyí nda kòyi tà nda dre dhɨ, dré kisùzoá ɨ́ léna dhɨ: ‹Má nɨ ꞌòá ngɨ́nɨ? Má nɨ áma mváagó má dré lèle tò dhɨ nɨ mu kòdhya. Àruka nɨ, ɨ̀ nɨ akódhɨ nɨ lɨndrɨ̀ bha.›
13 Então o dono da vinha disse: “Que farei? Enviarei o meu filho amado; talvez o respeitem.”
14 Dɨ, vínò lɨkɨ́bhá nda ɨ̀ kònò mváagó nda adréràꞌa alɨ̀le dre dhɨ, ɨ̀ dré tàzoá àyɨ kòfalésè dhɨ: ‹Kònàdhɨ dhya dra amvú kònɨ̀dhɨ nɨ kisúlépi tàyɨlé ro dhɨ ꞌɨ. Mà kòpfu akódhɨ dràle, amvú dré tá kɨtswálé kisúlé tàyɨlé ro nda kàdréró àma dré!›
14 — Mas, quando os lavradores viram o filho, começaram a discutir entre si: “Este é o herdeiro; vamos matá-lo, para que a herança seja nossa.”
15 Dɨ ɨ̀ dré ngàzo akódhɨ nɨ ru bhèle amvú nda ꞌásè kɨvɨ̀ na gò, pfùzoá dràle.»
15 E, lançando-o fora da vinha, o mataram.
16 Akódhɨ nɨ tsa vínò lɨkɨ́bhá nda kɨ tupfú todràle gò, gòzo amvú vínò àdhya nda nɨ tayɨ́ móndɨ́ àruka ɨ drɨ́gá.»
16 Virá, exterminará aqueles lavradores e entregará a vinha a outros. Ao ouvir isto, disseram: — Que tal não aconteça!
17 Dɨ Yésu dré àyɨ kɨ nòzo dɨ̀ɨɨ́ gò, tàzoá dhɨ: «Tà tɨsɨ̀le Gìká nɨ Kúlí na kònɨ̀dhɨ adré dɨ lèá tàle ngɨ́nɨ?
17 Mas Jesus, com o olhar fixo neles, disse:
18 Dhya ángùdhi dra dhèlepi kɨ́rà nda dri dhɨ nɨ ŋo. Kòdhɨ ɨ́be dhɨ, kɨ́rà nda nɨ dhya ángùdhi ɨ́ dré dra adhézó drìá dhɨ nɨ kɨnyɨ́.»
18 Todo o que cair sobre esta pedra ficará em pedaços; e aquele sobre quem ela cair ficará reduzido a pó.
19 Gbǎ lókyá nda sè dhɨ, tátrɨ́trɨ́ kúlí tadhábhá ɨ kòwánà kàdrɨ̀ ɨ́be dhɨ ɨ̀ dré láti ndàzo kɨtswázó Yésu nɨ ru. Àngyá ko, ɨ̀ nì tá tàle dhɨ, akódhɨ pɨ tá pɨ́dhɨ́gó nda àyɨ rú dhɨ be. Dɨ, ɨ̀ dré tá adrélé móndyá zyandre dhɨ kɨ ro dhɨ sè dhɨ, ɨ̀ dré akódhɨ nɨ tayɨ́zó.
19 Naquela mesma hora, os escribas e os principais sacerdotes procuravam prender Jesus, porque entenderam que ele havia contado essa parábola contra eles; mas temiam o povo.
20 Dɨ ɨ̀ dré ngàzo adrélé Yésu nɨ mì ga gò, móndɨ́ àyɨ kɨ ꞌobhá adrélé móndɨ́ gyǎgya ró dhɨ kɨ mùzo lùzu ró lɨ̀le Yésu véna. Àyɨ nda ɨ̀ adré tá akódhɨ nɨ le ꞌòle laꞌɨ̀le kúlí dré tá adrélé tàle dhɨ ɨ sílé, ɨ̀ kòkɨtswáró akódhɨ nɨ fe Rómà kɨ gùvèrènérè drɨ́gá.
20 Eles passaram a vigiar Jesus. Enviaram espiões que se fingiam de justos para ver se o apanhavam em alguma palavra, a fim de entregá-lo à jurisdição e à autoridade do governador.
21 Dɨ ɨ̀ dré akódhɨ nɨ lizízó tàzoá dhɨ: «Tadhálépi, mà nì tàle dhɨ, tà mɨ́ dré adrélé tàle ɨ̀ndɨ̀ tadhálé dhɨ ɨ gyǎgya dhɨ be. Mɨ́ adré móndɨ́ kɨ no twátwa ko. Mɨ́ adré kpà Gìká nɨ tà tadhá tà bàti sè.
21 Então lhe perguntaram: — Mestre, sabemos que o senhor fala e ensina corretamente e não se deixa levar pela aparência das pessoas, mas ensina o caminho de Deus segundo a verdade.
22 Dɨ mɨ́ tà rè àma dré ká: Àma kɨ tátrɨ́trɨ́ kúlí kaꞌì, mà kàdré Kàyìsárà nɨ mèdáyɨ̀ gɨ dhɨ ꞌí? Kó ngalè, kaꞌì ko?»
22 É lícito pagar imposto a César ou não?
23 Dɨ, Yésu dré ɨ́na àyɨ kɨ túrúpfú tà nìzo kyá gò, logózóá àyɨ dré dhɨ:
23 Mas Jesus, percebendo a artimanha deles, respondeu:
24 «Mɨ̀ afè dènárì àlo dhɨ má dré nòle.» Ɨ̀ kòfè làfa lòꞌwa nda drá dre dhɨ, dré lizízóá dhɨ: «Móndɨ́ lɨ́ndrɨ́ kònɨ̀dhɨ tsàle rú tɨsɨ̀le drìá kònɨ̀dhɨ be dhɨ, àdhi àdhya ꞌɨ?» Ɨ̀ logó drá dhɨ: «Kàyìsárà àdhya ꞌɨ.»
24 — Mostrem-me um denário. De quem é a figura e a inscrição? Eles responderam: — De César. Então Jesus lhes disse:
25 Dɨ Yésu tà àyɨ dré dhɨ: «Mɨ̀ kàdré dɨ ngá Kàyìsárà àdhya nɨ fe Kàyìsárà dré, adrézó kpà ngá Gìká àdhya nɨ fe Gìká dré.»
25 — Pois deem a César o que é de César e a Deus o que é de Deus.
26 Dɨ ɨ̀ kɨtswá tá akódhɨ nɨ ꞌo laꞌɨ̀le kúlí dré tá tàle móndɨ́ ɨ kandrá dhɨ ɨ sílé bwà ko. Be ró dhɨ, àyɨ kɨ lɨ́ndrɨ́ ga tá kúlí dré logólé nda sè gò, ɨ̀ dré kúlí tayɨ́zó adrézó kɨ́rɨ.
26 Não puderam apanhá-lo em palavra alguma diante do povo; e, admirados da sua resposta, calaram-se.
27 Àmvolásà dhɨ, Sàdùkáyò àruka ɨ̀ dré alɨ̀zo Yésu vélé kɨtswálé tà lizí tíá. (Àyɨ nda ɨ̀ adré tàá dhɨ, ngangà dràdrà ꞌásè dhɨ yókódhó.) Dɨ ɨ̀ tà drá dhɨ:
27 Chegando alguns dos saduceus, que dizem não haver ressurreição,
28 «Tadhálépi, Mósè tɨsɨ̀ àma dré dhɨ: ‹Agó àlo adrélépi mvá àko dhɨ kòdrà áyɨ tòkó nɨ tayɨ́ dhɨ, lè adrúpi nɨ kòdo tàyɨ́tòkó nda mòle, kɨtswázó ànzɨ ti áyɨ adrúpi dràlepi nda dré.›
28 perguntaram a Jesus: — Mestre, Moisés nos deixou escrito que, se um homem casado morrer sem deixar filhos, o irmão desse homem deve casar com a viúva e gerar descendentes para o falecido.
29 Dɨ àgo nzi-drì-rì adrúpi ró dhɨ ɨ tá be. Àyɨ kɨ kàyo dré tòkó àlo dhɨ nɨ mòzo gò, dràzo tólò mvá ti àko ró.
29 Ora, havia sete irmãos: o primeiro casou e morreu sem filhos;
30 Adrúpi nɨ nɨ rì dré tòkó nda nɨ dòzo mòle gò, dré kpà dràzo tólò mvá ti àko ró.
30 o segundo
31 Tà nda dré kpà ru ꞌòzo kònɨ̀nɨ adrúpi nɨ nɨ na rú, tsàle byá adrúpi nɨ nɨ nzi-drì-rì rú. Àyɨ títí nda ɨ̀ todrà mvá ti àko ró.
31 e o terceiro também casaram com a viúva, e assim foi com os sete. Todos morreram sem deixar filhos.
32 Kùdù ro dhɨ, tòkó nda dré kpà dràzo.
32 Por fim, morreu também a mulher.
33 Dɨ kìtú móndɨ́ ɨ̀ dré dra ngàzo dràdrà ꞌásè dhɨ tú dhɨ, adrúpi nzi-drì-rì nda ɨ kòfalé dhɨ, tòkó nda nɨ adré tsítsì dhɨ àdhi dré? Àngyá ko, àyɨ títí nda ɨ̀ do tá akódhɨ mòle àyɨ dré tòko ró.»
33 Portanto, na ressurreição, de qual deles a mulher será esposa? Porque os sete casaram com ela.
34 Yésu logó àyɨ dré dhɨ: «Móndyá ándrò kònɨ ɨ̀ adré ru mo, adrézó kpà àyɨ kɨ ànzɨ kɨ fe mòle.
34 Jesus respondeu:
35 Dɨ, lókyá adrélépi alɨ̀le dhɨ sè dhɨ, móndyá kɨtswábhá Gìká mìlésè ɨ̀ kòngaró dràdrà ꞌásè dhɨ ɨ̀ gò adrélé ru mo ko, adrélé kpà àyɨ kɨ ànzɨ kɨ fe mòle ko.
35 mas os que são considerados dignos de alcançar a era vindoura e a ressurreição dentre os mortos não casam, nem se dão em casamento.
36 Ɨ̀ kɨtswá kpà gòle dràle ko. Àngyá ko, ɨ̀ nɨ àyɨkya adré ngóró ángéló ɨ tɨ́nɨ. Àyɨ Gìká nɨ ànzɨ ꞌɨ, ànzɨ ngabhá dràdrà ꞌásè dhɨ ꞌɨ.
36 Pois não podem mais morrer, porque são iguais aos anjos e são filhos de Deus, sendo filhos da ressurreição.
37 Dɨ, kàdré ɨ́na ngangà dràdrà ꞌásè dhɨ nɨ tà sè dhɨ, ndɨ̀ndɨ̀ Mósè tadhá tá ngádra ꞌá dhɨ, móndyá dràbhá dre dhɨ kɨ nga dràdrà ꞌásè dhɨ ꞌí. Tàko ko, dré tá fanzɨ̌ adrélépi kòle àtsɨ ró dhɨ nɨ tà tɨsɨ̀zo dhɨ, zi Mírì ‹Gìká Àbàrámà àdhya, Gìká Ɨ̀sákà àdhya, ɨ̀ndɨ̀ Gìká Yàkóbhò àdhya.›
37 E que os mortos ressuscitam, Moisés o indicou no trecho referente à sarça, quando afirma que o Senhor é o Deus de Abraão, o Deus de Isaque e o Deus de Jacó.
38 Dɨ Gìká nda Gìká àbvò kya ꞌɨ ko. Be ró dhɨ, akódhɨ ɨ́na Gìká móndyá lɨ́drɨ̀ ro dhɨ kya ꞌɨ. Àngyá ko, akódhɨ mìlésè dhɨ, àyɨ títí nda ɨ lɨ́drɨ̀ ro.»
38 Ora, Deus não é Deus de mortos, e sim de vivos; porque para ele todos vivem.
39 Dɨ tátrɨ́trɨ́ kúlí tadhábhá kɨ àruka ɨ̀ logó drá dhɨ: «Tadhálépi, mɨ́ tà tà kòdhɨ kyá!»
39 Então alguns dos escribas disseram: — Boa resposta, Mestre!
40 Dɨ dhya àlo dré gòzo vélé tà tabhì lizílé akódhɨ tí ko.
40 E não ousaram mais fazer perguntas a Jesus.
41 Gò Yésu dré tàzoá àyɨ dré dhɨ: «À adré tàá dhɨ, Mèsɨ́yà Dàwídì nɨ mvá ꞌɨ dhɨ ngɨ́nɨ?
41 Mas Jesus lhes perguntou:
42 Tàko ko, Dàwídì nɨ tàndɨ tà tá búkù Yúdà ànzɨ kɨ Longó kya na dhɨ:
42 Pois o próprio Davi afirma no Livro dos Salmos:
43 tsàle lókyá má dré dra ámɨ kàrɨbhá kɨ bhàzo
43 até que eu ponha
44 Kòdhɨ Dàwídì adré Mèsɨ́yà nɨ zi áyɨ Mírì ro. Dɨ Mèsɨ́yà nda nɨ kɨtswá kpà adrélé akódhɨ nɨ mvá ro ngɨ́nɨngɨ́nɨ ró?»
44 — Portanto, Davi o chama de Senhor. Então como ele pode ser filho de Davi?
45 Móndyá zyandre títí dhɨ ɨ̀ dré tá adréràꞌa Yésu nɨ yi dhɨ ꞌá dhɨ, dré tàzoá áyɨ lebèbhá ɨ dré dhɨ:
45 Quando todo o povo estava ouvindo, Jesus disse aos seus discípulos:
46 «Mɨ̀ kàdré àmɨ kɨ lɨkɨ́ tátrɨ́trɨ́ kúlí tadhábhá kɨ tà sè. Àngyá ko, àyɨ nda ɨ̀ adré kánzò kàtswákàtswa dhɨ kɨ le asólé àyɨ rú, adrézó tatsílé ába móndɨ́ ɨ kòfalésè. Ɨ̀ adré lèá dhɨ, à kàdré mòdo fe àyɨ dré lɨndrɨ̀ sè ngá lagɨ́rà ɨ ꞌásè. Ɨ̀ adré lèá lɨrɨ́lé àrà lɨndrɨ̀ àdhya lɨ̀sámbò dzó ɨ ꞌásè dhɨ ɨ ꞌásè, adrézó kpà lèá lɨrɨ́lé mɨ́sá lɨndrɨ̀ àdhya gwányá ɨ ꞌásè dhɨ ɨ làgásè.
46 — Cuidado com os escribas, que gostam de andar com vestes talares e muito apreciam as saudações nas praças, as primeiras cadeiras nas sinagogas e os primeiros lugares nos banquetes.
47 Ɨ̀ adré tàyɨ́tòkó kɨ ngá kɨ kärí títí. Ɨ̀ adré kpà tà zi Gìká tí vwàvwà ro, à kònòró àyɨ be dhɨ bvó. Dɨ kìtú dra tàbvó tàzo dhɨ tú dhɨ, à nɨ tà ŋo àyɨ dri tà tàndɨ ró.»
47 Eles devoram as casas das viúvas e, para o justificar, fazem longas orações. Estes sofrerão juízo muito mais severo.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Lucas 20, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.