Atos 27
BÚKÙ TÀ TƗ́DHƗ́//RU YÌZO DHƗ ÀDHYA (LOG) vs VC
1 À kòkaꞌì lókyá mà dré kɨtswázó bwátù do lɨ̀zo bvò Ìtàlíyà àdhya na dhɨ dre dhɨ, à dré Pólò kɨ fèzo móndɨ́ àruka ꞌɨ̀le dhɨ ɨ́be Rómà kɨ ópɨ́ kàdrɨ̀ nɨ sòdá kɨ drì kòlepi, rú be Yùlíyò dhɨ drɨ́gá.
1 Logo que foi determinado que embarcássemos para a Itália, Paulo foi entregue com outros presos a um centurião da coorte Augusta, chamado Júlio.
2 Dɨ mà dré tombàzo bwátù àlo angálépi Àdràmìténò lésè dhɨ na gò, mà dré ngàzo lɨ̀le. Bwátù nda adré tá lɨ̀le bhàandre àruka yǐandre mìlésè bvò Àsɨ́yà àdhya lé dhɨ ɨ ꞌásè. Mà lɨ̀ tá túmä́ní Àrìstàrúkò angálépi Tèsàlòníkè bvò Màkèdònɨ́yà àdhya lé dhɨ lésè dhɨ be. Bwátù kàdrɨ̀ ɨ àrà adrézó ngá tobhà àyɨ léna dhɨ na|src="CN02006B.TIF" size="span" loc="ACT 27:1-2"
2 Embarcamos num navio de Adramito que devia costear as terras da Ásia, e levantamos âncora. Em nossa companhia estava Aristarco, macedônio de Tessalônica.
3 Kìtú bvóá dhɨ sè dhɨ, mà dré tsàzo bhàandre Sìdónà àdhya na. Yùlíyò nɨ togó dóro tadhálé Pólò véna dhɨ sè dhɨ, dré akódhɨ nɨ tayɨ́zó lɨ̀le áyɨ arúpi bhàandre nda lé dhɨ kɨ no, ɨ̀ kòkɨtswáró akódhɨ nɨ ledé.
3 No dia seguinte, fazendo escala em Sidônia, Júlio, usando de bondade com Paulo, permitiu-lhe ir ver os seus amigos e prover-se do que havia de necessário.
4 Mà kònga Sìdónà lésè dre dhɨ, lyǎ dré adrézó avílé sɨ́nyà dri àma rú gò, mà dré lavúzó tùrù Kìpírò àdhya làgásè, tùrù nda kòkɨkɨ́ró lyǎ nda tsà be dhɨ bvó.
4 Dali, fazendo-nos ao mar, fomos navegando perto das costas de Chipre, por nos serem contrários os ventos.
5 Gò mà dré pfòzo yǐandre nɨ tä́lí drǐsè, lavúlé bvò Kìlìkíyà àdhya làgásè ɨ̀ndɨ̀ Pàfìlíyà àdhya làgásè, tsàle bhàandre rú zìle Mírà bvò Lìkíyà àdhya lé dhɨ na.
5 Tendo atravessado o mar da Cilícia e da Panfília, chegamos a Mira, cidade da Lícia.
6 Kònàle dhɨ, sòdá kɨ drì kòlepi nda dré bwátù àzya angálépi Àlɨ̀gɨ̀zàndrɨ́yà lésè, adrélépi lɨ̀le Ìtàlíyà na dhɨ nɨ kisúzó, àma kɨ bhàzo lána gò, mà dré lɨ̀zo.
6 O centurião encontrou ali um navio de Alexandria, que rumava para a Itália, e fez-nos passar para ele.
7 Kìtú bǐ dhɨ, mà dré lɨ̀zo yàyà gò, mà dré tsàzo ànyɨ bhàandre rú zìle Kìnídò dhɨ làga kɨzà be bǐ. Dɨ lyǎ dré tá adrélé avílé sɨ́nyà dri àma rú dhɨ sè dhɨ, mà dré ngá kɨ̀zo lavúzó tùrù Kùrétè àdhya làgásè, tásóká Sàlòmónè àdhya kandrásè, tùrù nda kòkɨkɨ́ró lyǎ nda tsà be dhɨ bvó.
7 Por muitos dias navegamos lentamente e com dificuldade até diante de Cnido, onde o vento não nos permitiu aportar.
8 Mà dré lavúzó vwàle tsà tùrù nda làgásè gò, mà dré tsàzo kɨzà be bǐ bhàandre rú zìle «Àrà avélépi bwátù zùzo dhɨ» na, ànyɨ bhàandre rú zìle Làsáyà dhɨ làgana.
8 Fomos então costeando ao sul da ilha de Creta, junto ao cabo Salmona. Navegando com dificuldade ao longo da costa, chegamos afinal a um lugar, a que chamam Bons Portos, perto do qual está a cidade de Lasaia.
9 Mà dré lókyá kɨzálé bǐ dre dhɨ sè dhɨ, lyǎ adré tá vìle kònzɨ lavúlé. Tàko ko, kìtú adrézó móndɨ́ kɨ tàkonzɨ̀ trìma nɨ tà kisù dhɨ lavú dre. Dɨ Pólò dré ngàzo bwátù nda nɨ dobhá kɨ kodzó, tàzoá dhɨ:
9 Passara o tempo - já havia passado a época do jejum - e a navegação se tornava perigosa. Paulo advertiu-os:
10 «Áma arúpi ɨ, má adré nòá dhɨ, atsí kònɨ̀dhɨ adré ꞌòle atsálé kòkóròko. Bwátù kònɨ̀dhɨ túmä́ní ngá lána dhɨ ɨ́be dhɨ kɨ kɨtswá abɨ́lé títí. Ndɨ̀ndɨ̀ àma kɨ tàndɨ, mà nɨ kpà kɨtswá todràle.»
10 Amigos, vejo que a navegação não se fará sem perigo e sem graves danos, não somente ao navio e à sua carga, mas ainda às nossas vidas.
11 Dɨ, sòdá kɨ drì kòlepi nda lè tá Pólò nɨ kúlí nda kɨ yìle ko. Be ró dhɨ, yi ɨ́na bwátù dobhá kɨ kàdrɨ̀ kɨ kúlí bwátù líyí be dhɨ kòdhya.
11 O centurião, porém, dava mais crédito ao piloto e ao mestre do que ao que Paulo dizia.
12 Àrà mà dré àma kɨ kɨkɨ́zó lána nda kɨtswá tá ɨ́na adrézó lókyá kɨdhɨ̀ àdhya nɨ letè lavúlé dhɨ ko. Dɨ móndɨ́ bǐ àma adrébhá tá bwátù nda lé dhɨ ɨ kòfalé dhɨ ɨ̀ dré ru yìzo, mà kòngaró àrà nda ꞌásè lɨ̀le. Ɨ̀ adré tá lèá tsàle bhàandre rú zìle Fòwìníkisì tùrù nda lé dhɨ na, kɨtswálé lókyá kɨdhɨ̀ àdhya nɨ letè lavúlé kònàle. Fòwìníkisì nda tá àrà adrézó bwátù zu, lyǎ dré adrézó avílé kìtú dré ndǐrà lésè dhɨ ꞌɨ.
12 O porto era impróprio para passar o inverno, pelo que a maior parte deles foi de parecer que se retornasse ao mar, na esperança de chegar a Fenice, para passar ali o inverno, por ser esse um porto de Creta, abrigado dos ventos do sudeste e do nordeste.
13 Lyǎ dré kɨdhózó adrélé avílé tàbhu lésè yàyà gò, bwátù dobhá nda ɨ̀ dré kisùzoá dhɨ, ɨ̀ nɨ kɨtswá lɨ̀le tsàle Fòwìníkisì na. Dɨ ɨ̀ dré aya tá tɨrɨ́lé yǐ na adrézó bwátù kɨkɨ́ dhɨ nɨ asézó gò, mà dré ngàzo adrélé lavúlé tùrù Kùrétè àdhya nda làgásè.
13 Soprava então brandamente o vento sul. Julgavam poder executar os seus planos. Levantaram a âncora e foram costeando de perto a ilha de Creta.
14 Dɨ, gí ko, lyǎandre gú dhɨ dré ngàzo adrélé avílé tùrù nda drìlésè, adrélé bwátù nda nɨ vi lɨ̀le yǐandre kɨ́tógá na ró. (À adré lyǎandre làsú be kònɨ̀nɨ nda nɨ rú zi «lyǎandre angálépi kurú lésè ɨ̀ndɨ̀ kìtú dré apfǒrà lésè dhɨ».)
14 Mas, não muito depois, veio do lado da ilha um tufão chamado Euroaquilão.
15 Mà dré tá kɨtswálé lɨ̀le sɨ́nyà dri lyǎ rúsè bwà ko dhɨ sè dhɨ, mà dré àma kɨ tayɨ́zó lyǎandre nda dré adrélé tɨkpólé lɨ̀zo àma ɨ́be.
15 Sem poder resistir à ventania, o navio foi arrebatado e deixamo-nos arrastar.
16 Mà dré tá adréràꞌa lavúlé tùrù mvá àlo rú be Kàwúdà dhɨ làgásè dhɨ ꞌá dhɨ, mà dré lagùzo kɨtswálé kòlóngbò ꞌɨ̀le bwátù àndu dhɨ nɨ asé bhàle bwátù nda drìna.
16 Impelidos rapidamente para uma pequena ilha chamada Cauda, conseguimos, com muito esforço, recolher o batel.
17 Bwátù dobhá ɨ̀ kòlɨkɨ́ kòlóngbò nda dre dhɨ, ɨ̀ dré bǎ kɨ lebhézó lavúlé bwátù zàlésè, kɨtswálé rùá tätä. Dɨ ɨ̀ adré tá ngá ro, lyǎandre nda nɨ dra bwátù nda nɨ vi lɨ̀le áyɨ lasí àrà sɨ́nyɨ́ ro ànyɨ bvò Lìbíyà àdhya làga dhɨ rú dhɨ sè. Ásà dhɨ, ɨ̀ dré fa adrézó bwátù kɨkɨ́ tsà dhɨ nɨ tɨrɨ́zó yǐ na gò, bwátù nda nɨ tayɨ́zó lyǎandre nda dré adrélé tɨkpólé.
17 Içaram-no e, depois, como meio de segurança, cingiram o navio com cabos. Então, temendo encalhar em Sirte, arriaram as velas e entregaram-se à mercê dos ventos.
18 Kìtú bvóá dhɨ sè, kàgùmá nda dré tá adrélé àma kɨ liví tesélé rìnyí sè dhɨ sè dhɨ, bwátù dobhá ɨ̀ dré kɨdhózó adrélé ngá dòle bwátù nda lé dhɨ kɨ lebhé yǐ na.
18 No dia seguinte, sendo a tempestade ainda mais violenta, atiraram fora a carga.
19 Kìtú nɨ na sè dhɨ, ɨ̀ dré ngá adrézó bwátù do ásà dhɨ kɨ lebhézó yǐ na àyɨ kɨ tàndɨ kɨ drɨ́gá sè.
19 No terceiro dia, atiramos para fora com as nossas próprias mãos os acessórios do navio.
20 Kàgùmá nda dré gòzo adrélé vìle rìnyí sè kìtú bǐ gò, mà dré gòzo kìtú ꞌɨ yà, kó ngalè bhìbhínyà ꞌɨ yà dhɨ kɨ no ko. Kùdù ro dhɨ, mà dré àma kɨ mì bhàma kɨtswázó adrɨ́lé dhɨ nɨ tayɨ́zó.
20 Ora, não aparecendo por muitos dias nem sol nem estrelas e sendo batidos por forte tempestade, tínhamos por fim perdido toda a esperança de sermos salvos.
21 Lókyá kòlavú vwàvwà ro mà dré ngá nya àko ró dre dhɨ, Pólò dré ngàzo áyɨ totó àyɨ títí dhɨ ɨ kandrá tàá dhɨ: «Áma arúpi ɨ, adré tá lèá dhɨ, mɨ̀ kòyi tá áma kúlí gò, ngàzo Kùrétè lésè ko dhɨ. Kònò mɨ̀ kɨtswá tá kɨzà kòndɨ nɨ nya ko, ɨ̀ndɨ̀ ngá kòdhɨ ɨ̀ kɨtswá tá abɨ́lé ko.
21 Desde muito tempo ninguém havia comido nada. Paulo levantou-se no meio deles e disse: Amigos, deveras devíeis ter-me atendido e não ter saído de Creta, e assim evitar esse perigo e essas perdas.
22 Dɨ, nyànomvá dhɨ, má adré àmɨ kɨ kodzó, mɨ̀ kàdréró togó tsɨ! Dhya àlo àmɨ kòfalé dhɨ kɨtswá ɨ́na dràle ko. Bwátù kòndɨ nɨ ngbà ꞌí abɨ́ dhɨ nɨ̀.
22 Agora, porém, vos admoesto a que tenhais coragem, pois não perecerá nenhum de vós, mas somente o navio.
23 Tàko ko, ngátsi ándrò kòndɨ sè dhɨ, Gìká, áma líyí, má dré adrézó tà nɨ nɨ ꞌo dhɨ nɨ ángéló agá tá má kandrá
23 Esta noite apareceu-me um anjo de Deus, a quem pertenço e a quem sirvo, o qual me disse:
24 tàá dhɨ: ‹Pólò, mɨ́ ro ngá ko! Adré lèá dhɨ, mɨ́ kòtsa pfòle Kàyìsárà kandrá. Gìká nɨ togó tanɨ sè dhɨ, a nɨ móndyá títí mɨ̀ dré adrézó lɨ̀le àyɨ ɨ́be bwátù kòndɨ sè dhɨ kɨ tɨdrɨ́ ámɨ tà sè.›
24 Não temas, Paulo. É necessário que compareças diante de César. Deus deu-te todos os que navegam contigo.
25 Dɨ áma arúpi ɨ, mɨ̀ kàdré togó tsɨ! Tàko ko, má adré Gìká nɨ kaꞌì, adrézó kpà kaꞌìá dhɨ, tà nda kɨ ru ꞌo ngóró dré tàle má dré dhɨ tɨ́nɨ.
25 Por isso, amigos, coragem! Eu confio em Deus que há de acontecer como me foi dito.
26 Dɨ, adré lèá dhɨ, àma kɨ bwátù kòndɨ kòlɨ̀ áyɨ lasí tùrù àlo dhɨ rú.» Pólò ɨ bwátù kàdrɨ̀ na kàgùmá na|src="CN02042B.TIF" size="span" loc="ACT 27:13-26 "
26 Vamos dar a uma ilha.
27 Kìtú nɨ mudrí-drì-su sè dhɨ, kàgùmá nda adré tá ngbú àma kɨ vi lɨ̀le yǐandre Àdrɨ́yà àdhya mǐsè. Ànyɨ́ànyɨ ngátsi kɨ́tógá sè dhɨ, bwátù dobhá nda ɨ̀ dré atógyàzoá dhɨ, mà adré tá tsàle ànyɨ kìní làgana ró.
27 Já estávamos na décima quarta noite, pelo mar Adriático, quando, pela meia-noite, os marinheiros pressentiram que estavam perto de alguma terra.
28 Dɨ ɨ̀ dré aya adrézó yǐ tä́lí tabhì dhɨ nɨ bhèzo yǐ na, kisúzóá dhɨ, yǐ alú tá méterè nyadhɨ-àlo-drì-mudrí-drì-nzi-drì-rì. Mà kòlɨ̀ vwàle tsà dre dhɨ, ɨ̀ dré gòzo tódhyá tabhìá kisúzóá dhɨ, yǐ alú tá méterè nyadhɨ-àlo-drì-nzi-drì-na.
28 Então, atirando a sonda, perceberam que a profundidade era de vinte braças. Depois, um pouco mais adiante, viram que era de quinze braças.
29 Dɨ ɨ̀ adré tá ngá ro, àma kɨ bwátù nda nɨ dra áyɨ lasí kɨ́rà kàdrɨ̀kàdrɨ̀ yǐ gàrà na dhɨ ɨ rú dhɨ sè. Dɨ ɨ̀ dré aya su dhɨ kɨ tɨrɨ́zó yǐ na bwátù nda àmvolésè kɨtswálé kɨkɨ́á gò, ɨ̀ dré adrézó ngá letè wàle.
29 Temendo que déssemos em algum recife, lançaram quatro âncoras da popa, esperando ansiosos que amanhecesse o dia.
30 Dɨ, bwátù dobhá nda ɨ̀ dré àyɨkya kòlóngbò tɨrɨ́zó yǐ na, ngóró ɨ̀ adré tá ꞌòle aya àruka kɨ tɨrɨ́ bwátù kòmvolésè na tɨ́nɨ, ɨ̀ kòkɨtswáró lapálé àma kɨ bwátù nda lésè.
30 Imediatamente, os marinheiros procuraram fugir e, sob o pretexto de largar as âncoras da proa, lançaram o bote ao mar.
31 Dɨ Pólò dré tàzoá sòdá kɨ drì kòlepi nda ɨ dré sòdá nɨ ɨ́be dhɨ: «Dhya kònɨ ɨ̀ kòpfò bwátù kòndɨ ꞌásè dhɨ, mɨ̀ kɨtswá àmɨkya adrɨ́lé bwà ko!»
31 Paulo disse ao centurião e aos soldados: Se estes homens não permanecerem no navio, não podereis salvar-vos.
32 Dɨ sòdá nda ɨ̀ dré kòlóngbò nda nɨ bǎ kɨ bvwàzo, tayɨ́zóá dhèle yǐ na.
32 Os soldados cortaram, então, os cabos do bote e deixaram-no cair.
33 Ngá dré tá adréràꞌa ꞌòle wàle dhɨ ꞌá dhɨ, Pólò dré móndyá títí dhɨ kɨ kodzózó ngá nya, tàzoá dhɨ: «Ándrò kòndɨ, kìtú nɨ mudrí-drì-su mɨ̀ dré adrézó tàmìga dri ngá nya àko ró dhɨ ꞌɨ.
33 Enquanto ia amanhecendo, Paulo encorajou a todos que comessem alguma coisa, e disse: Já faz hoje catorze dias que estais em jejum, sem comer nada.
34 Má adré dɨ àmɨ kɨ kodzó ngá nya. Àngyá ko, mɨ̀ adré nyàá adrɨ́zó. Dhya àlo àmɨ kòfalé dhɨ nɨ drìbhɨ́ àlo dhɨ kɨtswá avɨ̀le ko!»
34 Rogo-vos que comais alguma coisa, no interesse de vossa vida, porque nem um cabelo da cabeça de alguém de vós perecerá.
35 Kòtà tà nda ɨ dre dhɨ, dré mápà adózó, àwoyà tàzo Gìká dré àyɨ títí nda ɨ kandrá gò, ŋòzoá nyàle.
35 Tendo dito isso, tomou do pão, pronunciou uma bênção na presença de todos e, depois de parti-lo, começou a comer.
36 Dɨ ɨ̀ dré togó tsɨ̀zo títí gò, ɨ̀ dré kókpà ngá dòzo nyàle.
36 Com isso, todos cobraram ânimo e puseram-se igualmente a comer.
37 Àma títí bwátù nda lé dhɨ ɨ tá kámá-rì-drì-nyadhɨ-na-drì-mudrí-drì-nzi-drì-àlo.
37 No navio éramos ao todo duzentas e setenta e seis pessoas.
38 Mà kònya ngá pìzo dre dhɨ, bwátù dobhá nda ɨ̀ dré ngánò àmbí bhèzo yǐ na, bwátù nda kàngáró yǐ dri be dhɨ bvó.
38 Depois de terem comido à vontade, aliviaram o navio, atirando o trigo ao mar.
39 Ngá kòwa dre dhɨ, ɨ̀ dré kìní nòzo làwú làvo na. Dɨ, ɨ̀ nì tá àyɨkya kìní nda bvò ángùdhi ꞌɨ ya dhɨ ko. Ɨ̀ dré àrà yǐ dré tá adrézó ru lomvɨ́ dhɨ nɨ nòzo sɨ́nyɨ́ yǐ mìle dhɨ be gò, ɨ̀ dré ru yìzo tàzoá dhɨ, kòkɨtswá dhɨ, ɨ̀ nɨ bwátù nda nɨ dɨ lɨ̀le áyɨ lasí sɨ́nyɨ́ nda dri.
39 Afinal, clareou o dia. Os marinheiros não reconheceram a terra, mas viram uma enseada com uma praia, na qual tencionavam encalhar o navio, caso o pudessem.
40 Dɨ ɨ̀ dré aya adrézó bwátù kɨkɨ́ dhɨ kɨ bǎ bvwàzo tayɨ́zóá yǐ na gò, kápí kàdrɨ̀ adrézó bwátù tɨdɨ̀ ásà dhɨ kɨ bǎ tɨtrɨ̀zo. Dɨ ɨ̀ dré kɨ́tá kàdrɨ̀ lyǎ dré adrézó bwátù vi ásà dhɨ nɨ tɨngázó kuru ꞌɨ̀le bwátù kandrálésè ro gò, ɨ̀ dré bwátù nda nɨ tayɨ́zó lɨ̀le sɨ́nyɨ́ nda drìna ro.
40 Levantaram as âncoras e largaram ao mesmo tempo as amarras dos lemes. Desfraldaram ao vento a vela mestra e rumaram para a praia.
41 Dɨ, bwátù nda nɨ kòmvo dré ɨ́na lɨ̀zo áyɨ lasí anzúlé sɨ́nyɨ́ ru lokólépi yǐ kɨ́tógá na dhɨ dri ngbí. Dɨ yǐ adrélépi tá longálé dhɨ adré tá ru tswa bwátù nda rú gò, bwátù nda nɨ àndu dré kɨdhózó toŋòle.
41 Mas deram numa língua de terra, e o navio encalhou aí. A proa, encalhada, permanecia imóvel, ao mesmo tempo que a popa se abria com a força do mar.
42 Sòdá nda ɨ̀ yi tá ru tàzoá dhɨ, ɨ̀ nɨ dhya ꞌɨ̀le dhɨ kɨ tupfú todràle, àyɨ kɨ àlo kòkɨtswáró yǐ wa lapázó ko dhɨ bvó.
42 Os soldados tencionavam matar os presos, por temerem que algum deles fugisse a nado.
43 Dɨ, sòdá kɨ drì kòlepi nda dré ɨ́na Pólò nɨ lèle tɨdrɨ́lé dhɨ sè dhɨ, dré àyɨ kɨ logázó. Dré lazízóá móndyá yǐ nibhá wàle dhɨ ɨ dri dhɨ, ɨ̀ kòlebhé rè zyà àyɨ yǐ na lɨ̀le pfòle kìní drìna.
43 O centurião, porém, querendo salvar Paulo, impediu que o fizessem e ordenou que aqueles que pudessem nadar fossem os primeiros a lançar-se ao mar e alcançar a terra.
44 Gò dré tàzoá móndyá àruka títí dhɨ ɨ dré dhɨ, ɨ̀ kòtombà pálángɨ̀ ɨ drǐsè ɨ̀ndɨ̀ bwátù kɨ̀gá ɨ drǐsè, kɨtswálé lɨ̀le pfòle àyɨ vésè. Dɨ ásà dhɨ, móndyá títí nda ɨ̀ dré topfòzo kìní drìna adrɨ́lé.
44 Os demais, uns atingiram a terra em tábuas, outros em cima dos destroços do navio. Desse modo, todos conseguiram chegar à terra, sãos e salvos.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 27, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.