Atos 12
Elu Ọhụn: Ẹkụkwọ-Nsọ (Azụụn Ọhụn rịn'a) (IKKNT) vs ARA
1 Ogẹn hụ, Hẹrọdụ wụ eze nọ nwụnrụn ndị hụ imẹ ndị ụka, kẹn'o mẹ wẹ eje-ihiẹn.
1 Por aquele tempo, mandou o rei Herodes prender alguns da igreja para os maltratar,
2 O gigụụ ọpịa-agha gbu Jemisi nwẹnẹ Jọnụ,
2 fazendo passar a fio de espada a Tiago, irmão de João.
3 ọ nọ hụn nị ihiẹnni sụọ ndị Ju ụsụọ, ọ nọ nwan nwụnrụn Pita. (Ihiẹnni mẹ ogẹn Mmẹmmẹ Brẹdi nwọnlẹni yisti o gi a fụ.)
3 Vendo ser isto agradável aos judeus, prosseguiu, prendendo também a Pedro. E eram os dias dos pães asmos.
4 Ogẹn o gi nwụnrụngụụ Pita, ọ nọ bu ẹ che ụlọ-ngan, we ẹ che ẹka itu-agha ẹnọ ndị-agha ẹnọ-ẹnọ rịsọnmẹ. Hẹrọdụ bu obi n'o k'e kin ẹ ikpe id'ẹnya ịhịan ile wẹ mẹgụụ Mmẹmmẹ-Nghafe hụn ya lẹ Mmẹmmẹ Brẹdi nwọnlẹni yisti o gi a fụ wị.
4 Tendo-o feito prender, lançou-o no cárcere, entregando-o a quatro escoltas de quatro soldados cada uma, para o guardarem, tencionando apresentá-lo ao povo depois da Páscoa.
5 Ya wẹ nọ bu Pita tọ ụlọ-ngan; kanị ndị-ụka nọ wepụha obi wẹ mẹmẹn'ẹ ekpere, a kpọku Osolobuẹ banyen'ẹ.
5 Pedro, pois, estava guardado no cárcere; mas havia oração incessante a Deus por parte da igreja a favor dele.
6 W'a kpọ a eki kẹ wẹ k'e wepụha Pita, o ru imẹ uhinhin, Pita rị ụran ẹgbata ndị-agha ẹbụọ. Wẹ gi ẹgan ẹbụọ kpọma a; o nwẹzi ndị-agha rị ezi ẹhụ ọnụmụzọ ụnọ-ngan ahụn e che nche.
6 Quando Herodes estava para apresentá-lo, naquela mesma noite, Pedro dormia entre dois soldados, acorrentado com duas cadeias, e sentinelas à porta guardavam o cárcere.
7 Idẹnmizi, mmọn-ozi Di-nwọnni-ẹnyi nọ fopụha ebẹhụ; ukpẹ nọ nwun imẹ mmughẹ hụ wẹ kpọkin ẹ ye imẹ ụlọ-ngan. Mmọn-ozi hụ nọ kpa Pita ẹka ẹkụnkụn, kpọtiẹn ẹ, sị, “Lihi ọtọ ozigbo!” Ya ẹgan ndị hụ nọ gha a olu-ẹka danfụ.
7 Eis, porém, que sobreveio um anjo do Senhor, e uma luz iluminou a prisão; e, tocando ele o lado de Pedro, o despertou, dizendo: Levanta-te depressa! Então, as cadeias caíram-lhe das mãos.
8 Mmọn-ozi hụ nọ sị Pita, “Kẹnmẹ akpụkpọ-ukun i, y'e yiri akp'ụkụ ị.” Pita nọ mẹ ihiẹn o ku. Ọ nọzị sị Pita, “Yiri ẹkwa y'e yiye ẹ elu ẹ, y'e sọnmẹ m.”
8 Disse-lhe o anjo: Cinge-te e calça as sandálias. E ele assim o fez. Disse-lhe mais: Põe a capa e segue-me.
9 Pita nọ sọn ẹ gha imẹ ụlọ-ngan pụ. Pita amarịn nị ihiẹn wẹ rị e gi mmọn-ozi ahụn e mẹ wụ ẹnya-uke, o ro n'ọ rị a hụn ọhụn.
9 Então, saindo, o seguia, não sabendo que era real o que se fazia por meio do anjo; parecia-lhe, antes, uma visão.
10 A ghafegụụ wẹ itu ibuzọ lẹ nke ẹbụọ rị e che nche, wẹ nọ fụha ọnụ-mgbọn igwe hụn wẹ gha a pụha imẹ ngan hụ, banye imẹ obodo. Ya kẹ ọnụ-mgbọn hụ nọ gi ẹka a gụnpụnị wẹ, wẹ nọ pụ, pụha ogele ohu. E jẹnzụkazị wẹ, idẹnmizi mmọn-ozi hụ nọ na Pita tọ.
10 Depois de terem passado a primeira e a segunda sentinela, chegaram ao portão de ferro que dava para a cidade, o qual se lhes abriu automaticamente; e, saindo, enveredaram por uma rua, e logo adiante o anjo se apartou dele.
11 Ya ẹnya nọ fọn Pita, ọ nọ sị, “O wegụọ m nwan ẹnya nị Di-nwọnni-ẹnyi zi mmọn-ozi ẹ d'a zụọpụha m ẹka Hẹrọdụ lẹ ihiẹn ile ndị Ju te rị a tụ ẹnya a.”
11 Então, Pedro, caindo em si, disse: Agora, sei, verdadeiramente, que o Senhor enviou o seu anjo e me livrou da mão de Herodes e de toda a expectativa do povo judaico.
12 Hụn o gihụ ghọta ihiẹn mẹni, ọ nọ si iwe Meri, nnẹ Jọnụ, ebe ndị bu ọda gbakikomẹ e mẹ ekpere. Ẹfan Jọnụ wụzị Makị.
12 Considerando ele a sua situação, resolveu ir à casa de Maria, mãe de João, cognominado Marcos, onde muitas pessoas estavam congregadas e oravam.
13 Ogẹn o gi dụ ẹka ọnụ-mgbọn rị ezi, odibo ohu wụ okpoho hụn w'a kpọ Roda nọ pụha d'a za.
13 Quando ele bateu ao postigo do portão, veio uma criada, chamada Rode, ver quem era;
14 Ogẹn o gi ghọta nị olu Pita rọ, okẹn ịghọghọ nọ jun ẹ obi, nke wụnị hụn o k'e gi gụnpụ ọnụ-mgbọn hụ, ọ gbabanzị imẹ ụlọ d'a gwa wẹ nị Pita turu ọnụ-mgbọn.
14 reconhecendo a voz de Pedro, tão alegre ficou, que nem o fez entrar, mas voltou correndo para anunciar que Pedro estava junto do portão.
15 Wẹ nọ sị a, “Ẹra rị a pụ ị!” Kanị ọ hụkwọ e ku ẹ nị ezioku rọ. Wẹ nọ sị, “Mmọn-ozi ẹ rọ.”
15 Eles lhe disseram: Estás louca. Ela, porém, persistia em afirmar que assim era. Então, disseram: É o seu anjo.
16 Kanị Pita hụkwọ a dụ ẹka. Ogẹn wẹ gi nwan gụnpụ ọnụ-mgbọn, a hụn w'a, ọ nọ tụ wẹ ẹnya.
16 Entretanto, Pedro continuava batendo; então, eles abriram, viram-no e ficaram atônitos.
17 Ọ nọ gi ẹka sị wẹ gba nkịntịn, ọ nọ kọwa nị wẹ kẹ Di-nwọnni-ẹnyi dọn wepụha a imẹ ụlọ-ngan. Ọ nọzị sị, “Gwa nị Jemisi lẹ ndị ụka họdụnị ihiẹnni.” Ya kẹ ọ nọ pụ, si ụzọ ọzọ.
17 Ele, porém, fazendo-lhes sinal com a mão para que se calassem, contou-lhes como o Senhor o tirara da prisão e acrescentou: Anunciai isto a Tiago e aos irmãos. E, saindo, retirou-se para outro lugar.
18 Ogẹn eki gi fọn, okẹn isusu nọ rị imẹ igunrun ndị-agha te rị e che Pita nche makẹ ihiẹn mẹni, wẹ gilẹni marịn k'o jẹn.
18 Sendo já dia, houve não pouco alvoroço entre os soldados sobre o que teria acontecido a Pedro.
19 Ogẹn Hẹrọdụ gi chọgụụ a, ọ hụnn'a; ọ nọ jụkẹnmẹ ndị nche hụ ọnụ—ọ nọ sị wẹ gbu wẹ. Ya ọ nọ gha Judia pụ, si Sizarịa d'a nọdị.
19 Herodes, tendo-o procurado e não o achando, submetendo as sentinelas a inquérito, ordenou que fossem justiçadas. E, descendo da Judeia para Cesareia, Herodes passou ali algum tempo.
20 Ogẹn hụ, Hẹrọdụ rị e bu ni ndị Taya lẹ Sidọnụ olulu. Ya wẹ nọ zugbama d'a hụn a. E bugụụ wẹ ụzọ jẹn d'a hụn Blastọsị hụn e lefụ ọgwa Hẹrọdụ ẹnya, kẹni o kweri yeni wẹ ẹka. Ya wẹ nọ nwan jẹn d'e kunrun Hẹrọdụ d'a rịọ a nị ya lẹ wẹ dọn—makẹni anị Hẹrọdụ rị a kị kẹ alị wẹ gha e nwẹhẹn ihiẹn-oriri.
20 Ora, havia séria divergência entre Herodes e os habitantes de Tiro e de Sidom; porém estes, de comum acordo, se apresentaram a ele e, depois de alcançar o favor de Blasto, camarista do rei, pediram reconciliação, porque a sua terra se abastecia do país do rei.
21 Ụhụọhịn wẹ kaye e ru, Hẹrọdụ nọ yiri ẹwuru-nze ẹ, nọdị alị ukpo ẹ, gwama ndị hụ oku.
21 Em dia designado, Herodes, vestido de trajo real, assentado no trono, dirigiu-lhes a palavra;
22 Ndị ahụn hụ e yi oro, a sị, “Oluni wụ olu mmọn, ẹlẹ olu ịhịan-mmaka!”
22 e o povo clamava: É voz de um deus, e não de homem!
23 Ozigbo, mmọn-ozi Osolobuẹ nọ titu Hẹrọdụ, makẹni ọ narịn ọjịja-mma hụ hụn nkẹ o gi we ẹ ye Osolobuẹ. Ọhọrị nọ bu ẹ ri, ọ nọ nwụnhụn.
23 No mesmo instante, um anjo do Senhor o feriu, por ele não haver dado glória a Deus; e, comido de vermes, expirou.
24 Kanị oku Osolobuẹ hụ a gha ihun, ndị bu-ọda hụ e kweri.
24 Entretanto, a palavra do Senhor crescia e se multiplicava.
25 Ogẹn Banabasị lẹ Sọlụ gi rụngụụ ihiẹn ahụn wẹ bịa Jerusalẹm d'a rụn, wẹ nọ gha Jerusalẹm kinhẹn Antịọkụ. Ogẹn hụ wẹ gi kinkọ, wẹ nọ weri Jọnụ hụn w'a kpọzị Makị.
25 Barnabé e Saulo, cumprida a sua missão, voltaram de Jerusalém, levando também consigo a João, apelidado Marcos.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 12, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.