Atos 22

Tawúratɩ na Injiila dɛ́ɛ fɔɔlɩ́nɩ (KDH) vs VC

Sair da comparação
VC Versão Católica
1 «Majaanáa na maɖawaalɩnáa, iwélesi lɛlɛɛɖɔ́ ɩnɩ́ɩ wentí mɔ́wɛná sɩ mavʊ́ʊ nɛ́.»
1 Irmãos e pais, ouvi o que vos tenho a dizer em minha defesa.
2 Baanɩ́ɩ wánŋmatɩnáa wɛ bɛdɛ́ɛ kʊnʊm-daá nɛ́, ngɛ barɩ́ŋa bɔɔjɔ́ɔ ɖɛfɛɛ bɩbá bɩnyɔ́ɔ́zɩ bisú síwú-síwú. Ngɛ wooboná ŋmatɩrɛ wɔ́ndɔ́m sɩsɩ:
2 Quando ouviram que lhes falava em língua hebraica, escutaram-no com a maior atenção.
3 «Mɛ́gɛ́ɛ Yahúúɖu gɛ. Silisíi laadɔ́ɔ-dɛ́ɛ tɛ́ɛ́dɩ bánÿaá tɩ Táarɩsɩ nɛ́-daá gɛ baalʊ́rʊ ma. Amá, tɛ́ɛ́dɩ tɩna tɩdaá cé gɛ bɔɔgɔrɩ́ ma mɔjɔ́ɔ mabɩ́ɩ. Kʊ́bɔnɩ́ Gamalɩyɛ́ɛlɩ-jɔ́ gɛ mɛ́ɛ́gbɛ́lɛŋ nŋɩ́nɩ́ ɩrʊ́ ɩ́ta ifu wentí nɔ́ɔ́ ɖájaájaanáa-dɛ́ɛ Mará waaɖʊ sɩsɩ bála nɛ́. Ɩsɔ́ɔ-dɛ́ɛ nɩ́bááwʊ fúu-dɛ́ɛ tɔ́m-daá, mávʊnvɛ́yɩ́na amʊʊzɛ́ ńŋɩnáa sinje mɩ́rɩ́ŋa mɩ́vɛ́yɩ́na amʊʊzɛ́ ɖɔ́ nɛ́.
3 Continuou ele: Eu sou judeu, nasci em Tarso da Cilícia, mas criei-me nesta cidade, instruí-me aos pés de Gamaliel, em toda a observância da lei de nossos pais, partidário entusiasta da causa de Deus como todos vós também o sois no dia de hoje.
4 Máábá manáázɩ wenbá bovóo Nɩ́bááwʊ kɩna nɛ́ páá, maɖʊ kɩdɛ́ɛ aláa na abaaláa agbarangbárawá, mɔdɔ wɛ ɖamɩ́nɩ.
4 Eu persegui de morte essa doutrina, prendendo e metendo em cárceres homens e mulheres.
5 Hálɩ sarásɩ lanɖáa rɩ́ŋa-dɛ́ɛ kʊ́bɔnɩ́ na Yahúúɖuwá-dɛ́ɛ kʊ́bɔná-dɛ́ɛ bɔwʊ́ɖɛ wánbɩɩzɩ́ balɩzɩ́ ma seríya. Káma, badɩtɩŋa baaŋmáa koobíya Yahúúɖuwá bɔgɔwɛ Damáasɩ tɛ́ɛ́dɩ-daá nɛ́ wasɩ́ɩ́kawá sɩ́nváa ma nɩ́bááwʊ nɛ́. Máámʊ́ sɩ nɛ́, ngɛ mɔ́ɔ́gbɔ́ɔ nɩ́bááwʊ sɩ mobó magágba wenbá bovóo Yeésu-dɛ́ɛ nɩ́bááwʊ ńna nɛ́ mɔgɔná wɛ Yerusalɛ́ɛm banáázɩ.»
5 O sumo sacerdote e todo o conselho dos anciãos me são testemunhas. E foi deles que também recebi cartas para os irmãos de Damasco, para onde me dirigi, com o fim de prender os que lá se achassem e trazê-los a Jerusalém, para que fossem castigados.
6 «Mábamáa ɖɛɛ́ máńjʊ́ʊ́ná Damáasɩ tɛ́ɛ́dɩ ɖɔ́ nɛ́ gɛ, ɩdaawʊ́ ɖéyí‑ɖéyí bɩlɛ́, ɖɛnyɛm kʊ́bɔńgɩ nakɩ́rɩ waagálɩ́ɩ́ná ɩsɔ́ɔ́dáá kɩkɔ́nɩ kɩlára kɩmɩlɩná ma.
6 Ora, estando eu a caminho, e aproximando-me de Damasco, pelo meio-dia, de repente me cercou uma forte luz do céu.
7 Ngɛ bɩɩgbɛzɩ́ ma bɩlɔ adɛ, ngɛ máánɩ́ɩ lowú nakɩ́rɩ kɩ́nbɔɔzɩ́ ma sɩsɩ: “Sawúuli! Sawúuli! We-rɔ gɛ nyáábá nyánváa ma fúkúḿsi bɩlɛ́.”
7 Caí por terra e ouvi uma voz que me dizia: Saulo, Saulo, por que me persegues?
8 Ngɛ móóbúsi sɩsɩ: “Nyɔ́ɔ́ weení gɛ, Mádʊ́ʊ.” Ngɛ woobúsi ma sɩsɩ: “Mɔ́ɔ́ Yeésu Nazarɛ́ɛtɩ ńnɩ́ weení nyánváa fúkúḿsi nɛ́ gɛ.”
8 Eu repliquei: Quem és tu, Senhor? A voz me disse: Eu sou Jesus de Nazaré, a quem tu persegues.
9 Wenbá mána wɛ nɛ́, baabá bana ɖɛnyɛm kɩḿ, amá, badanɩ́ɩ weení wánŋmatɩnáa ma nɛ́ ilowú.
9 Os meus companheiros viram a luz, mas não ouviram a voz de quem falava.
10 Ngɛ mɔ́ɔ́bɔ́ɔ́zɩ sɩsɩ: “We gɛ bɩmɔɔ́na malá ɖɔ́, Mádʊ́ʊ.” Ngɛ Mádʊ́ʊ woobúsi ma sɩsɩ: “Kʊrʊ́ ɩsɔ́ɔ́dáá. Bo Damáasɩ, a nyáádála ńna, bénveerím nya wenbí bɩrɩ́ŋa bɩɩbɔ́ɔ́zɩ sɩsɩ ńla nɛ́.”
10 Então eu disse: Senhor, que devo fazer? E o Senhor me respondeu: Levanta-te, vai a Damasco e lá te será dito tudo o que deves fazer.
11 Amá, ńŋɩnáa ɖɛnyɛm ásícé ńgɩ kɩḿ kɩdɛ́ɛ nimíni weeyéle mádándanáa ɖʊɖɔ nɛ́, wenbá mána wɛ nɛ́ bɔɔɖɔkɩ ná ma mánʊ́ʊ́nɩ-daá hálɩ magádála Damáasɩ.
11 Como eu não pudesse ver por causa da intensidade daquela luz, guiado pela mão dos meus companheiros, cheguei a Damasco.
12 Ɩrʊ́ naárʊ wɛ ńna, bánÿaá yɩ sɩsɩ Ananíyáasɩ. Ɩbá ɩɖɔ́kɩná aɖííni gɛ bɩjaarɛ́ɛ, bɩka ivóo Múúsá-dɛ́ɛ Mará na toovonúm. Yahúúɖuwá rɩ́ŋa bɔwɛ ńná nɛ́ ɩbá bánlɩzɩ́ɩ seríya Kífeńgi ɩrɔ gɛ.
12 Um certo Ananias, homem piedoso e observador da lei, muito bem conceituado entre todos os judeus daquela cidade,
13 Ɩrʊ́ ɩmʊ́ wɔɔgɔ́nɩ ɩmɔɔná ma ɩtɔ́ ma sɩsɩ: “Mogoobú Sawúuli, baazɩ náa.” Ngɛ ńna‑ńna, máázá waabáázɩ náa, ngɛ mááná yɩ.
13 veio ter comigo e disse-me: Irmão Saulo, recobra a tua vista. Naquela mesma hora pude enxergá-lo.
14 Ńna gɛ waadásɩ ɩtɔ́ ma sɩsɩ: “Ɖájaájaanáa-dɛ́ɛ Ɩsɔ́ɔ waalɩzɩ́ nya ɩsɩ́ɩ ɩdɩ sɩsɩ ńdɩ́lɩ́ wenbí ɩzɔɔlɛ́ɛ nɛ́, bɩka nna Yeésu, ɩnáábɩ́lɛ́ weení iriké ɩzɩɩzɛ́ɛ nɛ́, bɩka ɖʊɖɔ nnɩ́ɩ ɩdɩtɩŋa ɩnɔɔ́-daá tɔ́m.
14 Continuou ele: O Deus de nossos pais te predestinou para que conhecesses a sua vontade, visses o Justo e ouvisses a palavra da sua boca,
15 Káma, nyɔ́ɔ́ sɩ nlɩzɩ́ na wentí nyáánɩ́ɩ, na wenbí nyááná nɛ́-dɛ́ɛ seríya ɩráa rɩ́ŋa ɩzá-daá.
15 pois lhe serás, diante de todos os homens, testemunha das coisas que tens visto e ouvido.
16 Bɩlɛ́ nɛ́, we-rɔ gɛ nyóógúti nyázɩ́ŋɛ́ɛ. Kɔnɩ belíri nya lɩ́m-daá, bɩka ngóo nÿáa Ɖádʊ́ʊ ɩcɛ́ nya nyɛ́dɛ́ɛ alaháácɩ́wá.”»
16 E agora, por que tardas? Levanta-te. Recebe o batismo e purifica-te dos teus pecados, invocando o seu nome.
17 «Mɔ́ɔ́lɔ́ɔ magábɩsɩ Yerusalɛ́ɛm ngɛ máázʊ́ʊ Ɩsɔ́ɔ-dɛ́ɛ Ɖaána kʊ́bɔńga-daá mánzʊlʊ́ʊ nɛ́, Ɖádʊ́ʊ waalɩzɩ́ ɩdɩ ɩwɩ́lɩ ma.
17 Voltei para Jerusalém e, orando no templo, fui arrebatado em êxtase.
18 Mááná yɩ nɛ́, ngɛ wɔɔdɔ́ ma sɩsɩ: “Ɖasam, kpɛdɩ́ nlɩ́ɩ Yerusalɛ́ɛm, káma, bɩdɛkɛ́ɛ sɩ betísi nyɛ́dɛ́ɛ seríya sɩ nlɩzɩ́ kɩ mɔ́rɔ́ nɛ́.”
18 E vi Jesus que me dizia: Apressa-te e sai logo de Jerusalém, porque não receberão o teu testemunho a meu respeito.
19 Ngɛ mɔ́ɔ́ móóbúsi yɩ sɩsɩ: “Mádʊ́ʊ, bagʊ́ bavʊnnyɩ bɩlɛ́ sɩsɩ ɖoo nɛ́, mánvʊnzʊʊ́ Ɩsɔ́ɔ ɖaazɛɛɖɛ́wá-daá gɛ mángbáa wenbá baava nya toovonúm nɛ́ mɔ́ndɔ́ɔ sáráka, bɩka mónzutí wɛ agbáázá.
19 Eu repliquei: Senhor, eles sabem que eu encarcerava e açoitava com varas nas sinagogas os que crêem em ti.
20 Bɩka sáátɩ wenkí bɔwɛ bángʊ́ʊ Sɩtefáanɩ nyɛ́dɛ́ɛ seríya-dʊ́ʊ nɛ́, mádɩtɩŋa mávʊnwɛ ńna. Bɛdɛ́ɛ yɩ kʊ́ʊ fʊnmɔɔ́ɔ ma; hálɩ mávʊnɖɔ́kɩná na kʊ wenbá bángʊ́ʊ yɩ nɛ́ bɛdɛ́ɛ kúsúúdi.”
20 E quando se derramou o sangue de Estêvão, tua testemunha, eu estava presente, consentia nisso e guardava os mantos dos que o matavam.
21 Ńna gɛ wɔɔdɔ́ ma sɩsɩ: “Bo, ɖoo bolíni gɛ sɩ medíri nya, wenbá bɛdɛkɛ́ɛ Yahúúɖuwá nɛ́, bɔjɔ́ gɛ méndiríi nya.”»
21 Mas ele me respondeu: Vai, porque eu te enviarei para longe, às nações...
22 Zamɔ́ɔ wánvʊnwelesí Pɔ́ɔlɩ gɛ ɖoo waabáázɩ ŋmatɩrɛ nɛ́, hálɩ bɩkɔ́nɩ bɩtála tɔ́m bíya kɛdɛɛzɩya ńba bɛḿ. Kɩɩnɩ́ɩ tɔ́m bíya bɛḿ nɛ́, ngɛ kɩɩbáázɩ agogo sɩsɩ: «Ɩdɛlɛ́ɛ́zɩ ɩrʊ́ ɩmʊ́! Ɩgʊ yɩ! Ɩdɔmɔɔná ɩcɔ́ɔ weezuú-daá.»
22 Haviam-no escutado até essa palavra. Então levantaram a voz: Tira do mundo esse homem! Não é digno de viver!
23 Ngɛ ɩráa waabáázɩ agogo bɩ́njaarɩ́, bánlɩzɩ́ɩ bogúsúúdi bɔ́nlɔ́ɔ ɩsɔ́ɔ́dáá bɩka bángʊsɩ́ buuruú.
23 Como vociferassem, arrojassem de si as vestes e lançassem pó ao ar,
24 Ńna gɛ Róóma sɔ́ɔ́jawá-dɛ́ɛ bɔwʊ́ɖɛ kʊ́bɔńɖɛ-dɛ́ɛ kʊ́bɔnɩ́ waava nɔɔ́ sɩsɩ básʊ́ʊ́ná Pɔ́ɔlɩ sɔ́ɔ́jawá-dɛ́ɛ ɖaána-daá bosúti yɩ na batɩlɩ́ wenbí bʊrɔ ɩráa wóngoó yɩ bɩlɛ́ nɛ́.
24 o tribuno mandou recolhê-lo à cidadela, açoitá-lo e submetê-lo a torturas, para saber por que causa clamavam assim contra ele.
25 Bɔwɛ bɔ́nvɔkɩ́ yɩ nibé sɩ bosúti yɩ nɛ́ gɛ wɔɔbɔ́ɔ́zɩ sɔ́ɔ́ja kʊ́bɔnɩ́ ɩwɛ tɩmɛ́rɛ nɛ́ sɩsɩ: «A bɩlɛ́, mɩ́wɛná yíko isúti Róóma tɛ́ɛ́dɩ-bú badatánvʊʊná yɩ bakʊ ɩdɔ́m nɛ́ agbáázá?»
25 Quando o iam amarrando com a correia, Paulo perguntou a um centurião que estava presente: É permitido açoitar um cidadão romano que nem sequer foi julgado?
26 Sɔ́ɔ́ja kʊ́bɔnɩ́ ɩwɛ tɩmɛ́rɛ nɛ́ waanɩ́ɩ tɔm tɩna nɛ́, weeyéle ibó ikéveeri sɔ́ɔ́jawá rɩ́ŋa-dɛ́ɛ kʊ́bɔnɩ́ sɩsɩ: «We gɛ nyɔ́zɔɔlɛ́ɛ sɩ nlá ɩrʊ́ ceení. Ɩrʊ́ ɩmʊ́ ɩgɛ́ɛ Róóma tɛ́ɛ́dɩ-bú gɛ.»
26 Ao ouvir isso, o centurião foi ter com o tribuno e avisou-o: Que vais fazer? Este homem é cidadão romano.
27 Sɔ́ɔ́jawá rɩ́ŋa-dɛ́ɛ kʊ́bɔnɩ́ woogóduu Pɔ́ɔlɩ-jɔ́ wɔ́nbɔɔzɩ́ yɩ sɩsɩ: «Feeri ma, toovonúm nyɛ́gɛ́ɛ Róóma-tɛ́ɛ́dɩ-bú?» Ngɛ ɩlɛ́ woobúsi yɩ sɩsɩ: «Ɩɩ́n».
27 Veio o tribuno e perguntou-lhe: Dize-me, és romano? Sim, respondeu-lhe.
28 Ngɛ sɔ́ɔ́jawá rɩ́ŋa-dɛ́ɛ kʊ́bɔnɩ́ wɔɔdɔ́ yɩ sɩsɩ: «Liide-bɔná gɛ mɔ́ɔ́yɔ́ naanɩ́ mamʊ tákaraɖá kɩ́nváa ma Róóma tɛ́ɛ́dɩ-bíídi-dɛ́ɛ yíko nɛ́.» Ngɛ Pɔ́ɔlɩ ɩlɛ́ sɩsɩ: «Mɔ́ɔ́ nɛ́, baalʊrʊ ná ma gɛ.»
28 O tribuno replicou: Eu adquiri este direito de cidadão por grande soma de dinheiro. Paulo respondeu: Pois eu o sou de nascimento.
29 Ńna‑ńna gɛ wenbá ɖoo sɩ bafʊ́ńbɔɔzɩ Pɔ́ɔlɩ tɔ́m nɛ́, baaya ɖamá, bɩka sɔ́ɔ́jawá rɩ́ŋa-dɛ́ɛ kʊ́bɔnɩ́ ɩlɛ́ ɩbá ɩsʊ́ʊ kaanɩŋá, káma, wooyuú ɩtɩlɩ́ sɩsɩ Pɔ́ɔlɩ kɛ́ɛ Róóma tɛ́ɛ́dɩ-bú gɛ weeyéle baɖʊ yɩ agbarangbára nɛ́-rɔɔzɩ́.
29 Apartaram-se então dele os que iam torturá-lo. O tribuno alarmou-se porque o mandara acorrentar, sendo ele um cidadão romano.
30 Kiivé nɛ́ sɔ́ɔ́jawá rɩ́ŋa-dɛ́ɛ kʊ́bɔnɩ́ wɔɔzɔ́ɔ́lɩ sɩsɩ ɩbá ɩtɩlɩ́ wentí Yahúúɖuwá ɩbá bónbuunáa yɩ nɛ́. Bʊrɔɔzɩ́ nɛ́, weeyéle bokóboɖi yɩ, ngɛ waazɩ́ɩ́zɩ Sarásɩ lanɖáa kʊ́bɔnáa na tɔmvʊʊráa kʊ́bɔnáa rɩ́ŋa sɩsɩ bótuuzi, bɩka iyéle bɔkɔ́gɔ́ná Pɔ́ɔlɩ ɩsɩ́ɩ yɩ lɔwʊtáá.
30 No dia seguinte, querendo saber com mais exatidão de que os judeus o acusavam, soltou-o e ordenou que se reunissem os sumos sacerdotes e todo o Grande Conselho. Trouxe Paulo e o mandou comparecer diante deles.

Ler em outra tradução

Comparar com outra

Estude este capítulo no WhatsApp

Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 22, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.