Atos 22
Elu Ọhụn: Ẹkụkwọ-Nsọ (Azụụn Ọhụn rịn'a) (IKKNT) vs NVT
1 “Umunẹ m lẹ ndị-nẹdi ẹnyi, gọn ni ntịn nị m kinrin ọnụ m!”
1 “Irmãos e pais”, disse Paulo. “Ouçam-me enquanto apresento minha defesa.”
2 Ogẹn wẹ gi nụ k'ọ rị a sụ asụsụ wẹ wụ Hibru, wẹ nọ gbakẹnmẹ nkịntịn. Ya Pọlụ nọ kumẹ:
2 Quando o ouviram falar em aramaico, o silêncio foi ainda maior.
3 “M wụ onyẹ Ju. Tasọsị rị imẹ Azụụn Silisịa kẹ wẹ nọ mụ m, kanị imẹ Jerusalẹm ebeni kẹ wẹ nọ zụn m. Gamaliẹlụ zụn m. Wẹ zụn m zụnru m anị ebe Iwu ndị-nẹdi ẹnyi kanị rị; m'e te dụnnị Osolobuẹ kẹ ọkụn lẹkẹ kẹ ọnụ ile dọn rị a dụnn'a tannị.
3 Então Paulo disse: “Sou judeu, nascido em Tarso, cidade da Cilícia. Fui criado aqui em Jerusalém e educado por Gamaliel. Como aluno dele, fui instruído rigorosamente em nossas leis e nos costumes judaicos. Tornei-me muito zeloso de honrar a Deus em tudo que fazia, como vocês são hoje.
4 M kpokpo ndị rị e sọn Ụzọnị, kpokpo wẹ ru ọnwụn. M'a kpọma kẹ ikẹnnyẹ kẹ ikpoho ẹgan, a tụ wẹ e ye imẹ ụlọ-ngan.
4 E fui ao encalço dos seguidores do Caminho, perseguindo alguns até a morte, prendendo homens e mulheres e lançando-os na prisão.
5 Onyẹ-isi nchụ-ẹjan lẹ Ndị-isi k'e ri-ẹka shịanị m ẹri. M narịndẹ wẹ ẹkụkwọ m wekọnị ndị Ju rị Damas'kọsị kẹni m d'a kpọma ndị rị ebẹhụ rị e sọn Ụzọnị ẹgan, wẹhẹ wẹ Jerusalẹm d'e ye afụnfụn.”
5 O sumo sacerdote e todo o conselho dos líderes do povo podem confirmar isso. Recebi deles cartas para nossos irmãos judeus em Damasco que me autorizavam a trazer os seguidores do Caminho de lá para Jerusalém, em cadeias, para serem castigados.
6 “Ogẹn m gi jẹnkọ, e rumẹ m ẹhụ Damas'kọsị ogẹn hụ anwụn gi e ru isi, ukpẹ ohu nwungbu enwẹn ẹ nọ gha elu-igwee nwunkpu m idẹnmizi.
6 “Quando me aproximava de Damasco, por volta do meio-dia, de repente uma luz muito intensa brilhou ao meu redor.
7 A dan m, m nọ nụ olu hụn rị a sị m, ‘Sọlụ, Sọlụ, k'ị rị e kpokpo ni m?’
7 Caí no chão e ouvi uma voz que me disse: ‘Saulo, Saulo, por que você me persegue?’.
8 M nọ za, sị, ‘Onyẹ k'ị wụ, Di-nwọnni-m?’ Ọ nọ sị m, ‘Mmẹ wụ Jesu onyẹ Nazarẹtị—hụn ị rị e kpokpo.’
8 “‘Quem és tu, Senhor?’, perguntei. “E a voz respondeu: ‘Sou Jesus, o nazareno,
9 Ndị hụn mmẹ lẹ wẹ wị a hụnghọ ukpẹ hụ, kanị aghọtanị wẹ ihiẹn olu onyẹ hụn rị e kuni rị a gwa m.
9 Os que me acompanhavam viram a luz, mas não entenderam a voz daquele que falava comigo.
10 Ya m nọ sị, ‘Di-nwọnni-m, kịnị kẹ m k'e mẹ?’ Di-nwọnni-ẹnyi nọ sị m, ‘Lihi ọtọ n'ị shi Damas'kọsị—ebẹhụ kẹ wẹ k'a nọ gwa ị ihiẹn ile Osolobuẹ ketọn'ị i jẹnkọ d'e mẹ.’
10 “Então perguntei: ‘Que devo fazer, Senhor?’. “E o Senhor me disse: ‘Levante-se e entre em Damasco, onde lhe dirão tudo que você deve fazer’.
11 Ebe o mẹni asazịnị m ẹka legha ụzọ—makẹni ukpẹ hụ e nwunkẹnmẹkẹ, ndị mmẹ lẹ wẹ wị nọ kwọndọn m ẹka, duban m imẹ Damas'kọsị.”
11 “A luz intensa havia me deixado cego, e meus companheiros tiveram de levar-me pela mão a Damasco.
12 “Imẹ obodo hụ, o nwọn okẹnnyẹ ohu w'a kpọ Ananayasị, hụn e fekẹnmẹ ofufe nọkẹ kẹ Iwu dọn ku. Ndị Ju ile bi ebẹhụ e ku oku ẹ ọhụnma.
12 Vivia ali Ananias, um homem devoto, dedicado à lei e muito respeitado por todos os judeus da cidade.
13 Ọ nọ bịa d'e kunrun m, turuye ni m, sị, ‘Sọlụ nwẹnẹ m, leghamazị ụzọ!’ Ozigbo, m nọ leghamazị ụzọ, m nọ hụn a.
13 Ele veio, colocou-se ao meu lado e disse: ‘Irmão Saulo, volte a enxergar’. E, naquele mesmo instante, pude vê-lo.
14 Ya ọ nọ sị, ‘Osolobuẹ ndị-nẹdi ẹnyi a họrịgụọ ị n'ị marịn uche ẹ, n'ị hụn Onyẹ hụ Rị Ọchan, nụzịkwọ kẹ o gi olu ẹ gwa ị oku.
14 “Então ele disse: ‘O Deus de nossos antepassados escolheu você para conhecer a vontade dele e para ver o Justo e ouvi-lo falar.
15 Makẹni i jẹnkọ d'a wụ ọshẹri ẹ, hụn jẹnkọ d'e we ozi ẹ jẹnni ụwa ile, a gwa wẹ ihiẹn ị hụn lẹ ihiẹn ị nụ!
15 Você será testemunha dele, dizendo a todos o que viu e ouviu.
16 K'ị rị nwan e che!? Lihi nị wẹ mẹ i mirin-Chuku, kẹni wẹ chanchanpụ ị njọ ị, ebe i kpọkukọ ẹfan a.’ ”
16 O que está esperando? Levante-se e seja batizado! Fique limpo de seus pecados invocando o nome do Senhor’.
17 “Ogẹn m gi lụagụụ Jerusalẹm, ebe m rị imẹ Ụlọ-nsọ ụhụọhịn ohu e mẹ ekpere, idẹnmizi, ọ nọkẹ sị ụran buru m bụ ẹlẹ ụran.
17 “Depois que voltei a Jerusalém, estava orando no templo e tive uma visão,
18 M nọ hụn ọhụn. M nọ hụn Jesu k'ọ rị a sị m, ‘Mẹ nwan n'ị gha Jerusalẹm pụ ozigbo, makẹni, anabanhankọ wẹ ihiẹn i jẹnkọ d'e ku banyeni m.’
18 na qual o Senhor me dizia: ‘Depressa! Saia de Jerusalém, pois o povo daqui não aceitará seu testemunho a meu respeito’.
19 Ya m nọ sị, ‘Di-nwọnni-ẹnyi, wẹ lẹ enwẹn wẹ a marịngụọ nị m'e jẹnsọnmẹ ụlọ-ofufe ile, e gbu ndị kwerini n'i ili, a tụ wẹ ngan;
19 “E eu respondi: ‘Senhor, sem dúvida eles sabem que em cada sinagoga eu prendia e açoitava aqueles que criam em ti.
20 a marịnghọzị wẹ nị m wuzo ụsụọ a kwadọn ọnwụn ọshẹri i wụ Stivin', ogẹn hụ wẹ gi rị e gbu ẹ, nị mmẹ kwọndọn nị ndị rị e gbun'ẹ ẹwuru wẹ.’
20 E quando Estêvão, tua testemunha, foi morto, eu estava inteiramente de acordo. Fiquei ali e guardei os mantos que eles tiraram quando foram apedrejá-lo’.
21 Ya ọ nọ sị m, ‘Jẹnmẹ! M k'e zi i jẹn ebe teni d'e kunrun ndị alị ndị ọzọ wụlẹni ndị Ju.’ ”
21 “Mas o Senhor me disse: ‘Vá, pois eu o enviarei para longe, para os gentios’”.
22 Igunrun ahụn hụ e gọn Pọlụ ntịn d'e ru ebe ọ nọ ku okuni, ya wẹ nọ yimẹ, “Wefụ nị onyẹ nọ ẹnịna imẹ ụwanị! O furuni onyẹ w'a nị rị ndụn.”
22 A multidão ouviu Paulo até ele dizer essa palavra. Então começaram a gritar: “Fora com esse sujeito! Ele não merece viver!”.
23 Wẹ hụ e yi, e fe ẹkwa wẹ, a bụọsi uzunzun elu.
23 Gritavam, arrancavam seus mantos e jogavam poeira para o alto.
24 Ya onyẹ-isi-agha kanị hụ nọ sị ndị-agha a webanhan Pọlụ imẹ ebẹhụ wẹ bi; sị wẹ fịan a mkpịnsịn n'ọ hụn ụzọ ku ihiẹn haịn ndị Ju gi rị a hị a hụnnị ile, e yi ụdị oroni.
24 O comandante trouxe Paulo para dentro e ordenou que ele fosse açoitado e interrogado a fim de descobrir por que a multidão tinha ficado tão furiosa.
25 Kanị ogẹn wẹ gi kẹnmẹgụụ a nị wẹ fịan ihiẹn, Pọlụ nọ sị onyẹ ohu turu ẹhụ nsue hụn a kị ndị-agha ọgụn-isẹn, “Iwu ndị Rom e kwerighọ nị ọnụ fịan nwa-di-alị Rom' ihiẹn bụ ahangbuni w'ẹ eṅẹn ọwụlẹ?”
25 Quando amarravam Paulo para açoitá-lo, ele disse ao oficial que estava ali: “A lei permite açoitar um cidadão romano sem que ele tenha sido julgado?”.
26 Ogẹn hụn a kị ndị-agha ọgụn-isẹn gi nụ ihiẹnni, ọ nọ jẹnburu onyẹ-isi-agha kanị hụ, sị a, “K'ị chọ n'i mẹ? Okẹnnyẹ hụ wụkwọ nwa-di-alị Rom!”
26 Ao ouvir isso, o oficial foi ao comandante e perguntou: “O que o senhor está fazendo? Este homem é cidadão romano!”.
27 Ya kẹ onyẹ-isi-agha kanị hụ nọ jẹn d'e kunrun Pọlụ, sị a, “Gwa m, ị wụ nwa-di-alị Rom'?” Pọlụ nọ sị a, “Ẹghẹẹ.”
27 O comandante perguntou a Paulo: “Diga-me, você é cidadão romano?”. Ele respondeu: “Sim, eu sou”.
28 Onyẹ-isi-agha kanị hụ nọ sị, “Egho m kụ nị m d'a wụrụ nwa-di-alị Rom' e hikẹkwọ-o!” Kanị Pọlụ nọ sị, “Wẹ mụdẹ m nwa-di-alị Rom.”
28 “Eu também”, disse o comandante. “E paguei caro por minha cidadania!” Paulo respondeu: “Mas eu sou cidadão de nascimento”.
29 Ozigbo hụ, ndị ile te k'a fịan Pọlụ mkpịnsịn, n'o ku ihiẹn mẹni, nọ seri isi wẹ; egun hụ a tụ onyẹ-isi-agha kanị hụ nkẹ makẹni ọ hụngụọ nị Pọlụ wụ nwa-di-alị Rom bụ o te kpọmagụọ a ẹgan.
29 Quando os soldados que estavam prestes a interrogar Paulo ouviram que ele era cidadão romano, retiraram-se de imediato. Até mesmo o comandante ficou com medo ao saber que Paulo era cidadão romano, pois tinha mandado amarrá-lo.
30 Makẹni onyẹ-isi-agha kanị hụ chọ n'ọ marịn ihiẹn ndị Ju rị kpe ni Pọlụ, ogẹn eki gi fọn, ọ nọ kpọpụ Pọlụ ẹgan, kpọzu ndị-isi nchụ-ẹjan lẹ ndị-isi ile. Ya ọ nọ wẹhẹ Pọlụ, bu ẹ tumẹ ihun wẹ.
30 No dia seguinte, o comandante ordenou que os principais sacerdotes se reunissem com o conselho dos líderes do povo. Queria descobrir exatamente qual era o problema, por isso soltou Paulo e mandou que o trouxessem diante deles.
Atalhos do teclado
- Capítulo anterior←
- Próximo capítulo→
- Versículo anteriork
- Próximo versículoj
- Limpar seleçãoEsc
- Esta ajuda?
Estude este capítulo no WhatsApp
Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 22, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.