Atos 27

GɛnÞ PobÞrÞ, Gɛbono Wurubuaarɛ Gi Yɛgɛ Mɔ-rɛ Anyamesɛ Mɛ Wɔra Mɔ (ACD) vs VC

Sair da comparação
VC Versão Católica
1 Imɔ gɛmara mɔ, Wura Fɛsitusɛ mɔ‑rɛ mɔ-abelɛnsɛ mɔ mɛ tɔgɛ kyule abara yɛɛ Pɔɔlo mɔ‑rɛ mɔ-nanboana mɛꞌ loo gikolii kyu kpe Itali gɛsinkpan so. Mɛ kyu Pɔɔlo de asa abono mɛ keda ɔmɔ kyu tii de ibu mɔ dɔ ako kyu wɔra ɔbelɛnsɛ ɔko abaa dɔ. Mɛ kya terɛ mɔ yɛɛ Gyuliyusɛ. Mɔ ne n kya kerɛ Rom awura asogya gikpen gibono mɛ kya terɛ yɛɛ Ɔgusitan gikpen mɔ so.
1 Logo que foi determinado que embarcássemos para a Itália, Paulo foi entregue com outros presos a um centurião da coorte Augusta, chamado Júlio.
2 Me‑rɛ Pɔɔloana a nyɛ gikolii giko gibono gi lii Adiramatiyum ɔsowolɛ so. Gikolii mɔ gi laa naa-naa de Esiya isowolɛ so nfono akolii belɛ-belɛ a kya kpaa yelɛ mɔ. Imɔso a dii loo gikolii mɔ dɔ, ne a kyon. Ɔnyen ɔko bo aye dɔ, mɛ kya terɛ mɔ yɛɛ Arisetaakusɛ. Ɔ lii Tɛsalonika ɔsowolɛ ɔbono ɔ bo Masadoniya gɛsinkpan so mɔ.
2 Embarcamos num navio de Adramito que devia costear as terras da Ásia, e levantamos âncora. Em nossa companhia estava Aristarco, macedônio de Tessalônica.
3 Gɛdɛ kɛsɛ mɔ, a kpaa loo Sidon ɔsowolɛ so. Ɔbelɛnsɛ Gyuliyusɛ gi kerɛ Pɔɔlo so dɔɔdan. I lii fɛɛ ɔ sa mɔ ɔkpa yɛɛ ɔ laa taalɛ kpaa faala mɔ-kyɛmenɛana de mɛꞌ nyɛ sa mɔ ilaa tirisɛ de oꞌ kyu kpe ɔkpa mɔ.
3 No dia seguinte, fazendo escala em Sidônia, Júlio, usando de bondade com Paulo, permitiu-lhe ir ver os seus amigos e prover-se do que havia de necessário.
4 A lii Sidon kyon a kya kpe mɔ, afuu a kya da lii de aye-ansi dɔ. Imɔso a naa de gikyaafiya gibono mɛ kya terɛ gimɔ yɛɛ Saapurosɛ mɔ gikun dɔ kyon
4 Dali, fazendo-nos ao mar, fomos navegando perto das costas de Chipre, por nos serem contrários os ventos.
5 kpaa naa de nkyu mɔ nsansana. Ne a kpaa sindi Silisiya de Panfiliya nsinkpan so, ne a kyon kpaa loo Mira ɔsowolɛ ɔbono ɔ bo Lisiya gɛsinkpan so mɔ.
5 Tendo atravessado o mar da Cilícia e da Panfília, chegamos a Mira, cidade da Lícia.
6 A fo nno mɔ, a lii gikolii gibono dɔ. Ɔbelɛnsɛ Gyuliyusɛ gi kpaa wu gikolii giko. Gikolii mɔ gi lii Alɛsandiriya gi kya kpe Itali gɛsinkpan so. Imɔso o kyu aye kyu wɔra gɛnen gikolii gɛbono dɔ.
6 O centurião encontrou ali um navio de Alexandria, que rumava para a Itália, e fez-nos passar para ele.
7 Gikolii mɔ gi naa faa dɛɛ-dɛɛ gɛnen‑n nkɛ kalɛsɛ nko. Afuu a yɛgɛ i wɔra ɔlon sa aye pɛi ne a kpaa loo Kinidusɛ ɔsowolɛ so. Afuu mɔ aŋ kya sa aye ɔkpa de aꞌ nyɛ kpe ansi ntintin. A san kpasa daa de Keriiti gikyaafiya gikun dɔ, ne a kpaa kyon sindi Salimoni nfono apoo mɔ gi bɔɔ mɔ.
7 Por muitos dias navegamos lentamente e com dificuldade até diante de Cnido, onde o vento não nos permitiu aportar.
8 A naa de nfono nkyu gi bɔɔ mɔ, i kii wɔra ɔlon sa aye pɛi ne a kpaa fo gɛtɛɛko mɛ kya terɛ nno yɛɛ Okunten Dɛnsɛ. Nno i sindi Lasiya ɔsowolɛ.
8 Fomos então costeando ao sul da ilha de Creta, junto ao cabo Salmona. Navegando com dificuldade ao longo da costa, chegamos afinal a um lugar, a que chamam Bons Portos, perto do qual está a cidade de Lasaia.
9 Pɛi de aꞌ loo Okunten Dɛnsɛ gɛnen mɔ, a wu yɛɛ a kɛɛla ɔkpa dɔ. Gɛnen aberɛ abono mɔ, Gyuda awura gɛnɔ ŋminde gɛkɛ gɛ ti baa kyon. Lii gɛnen gɛkɛ gɛbono kyu kyon mɔ, afuu aberɛ ne. Imɔso fo kyu gikolii naa ɔbon so mɔ, iŋ boran. Nfono mɔ, Pɔɔlo gi ka abono mɛ bo gikolii mɔ dɔ mɔ yɛɛ,
9 Passara o tempo - já havia passado a época do jejum - e a navegação se tornava perigosa. Paulo advertiu-os:
10 “Abelɛnsɛ, fɛɛ gɛnɔɔbono n kya wu aye-ɔkpa ɔbono a kya kpe faa, a tɔgɛ yɛɛ aꞌ kpe ansi dɔ mɔ, a laa gyi gyɛrɛbi belɛ. Iŋ gyɛ gikolii mɔ de atɔ mɔ wolɛ. Foŋbii aye gbaa-gbaa kee a laa sii.”
10 Amigos, vejo que a navegação não se fará sem perigo e sem graves danos, não somente ao navio e à sua carga, mas ainda às nossas vidas.
11 Gikolii wura mɔ de ɔbono ɔ kya kerɛ gikolii mɔ so mɔ mɛ mɛŋ kyule ibono Pɔɔlo gi tɔgɛ mɔ, ne Ɔbelɛnsɛ Gyuliyusɛ gi nu mɔmɔ-lɛɛ ilaa tɔgɛsɛ mɔ taa Pɔɔlo-lɛɛ gɛnɔ mɔ yɛgɛ.
11 O centurião, porém, dava mais crédito ao piloto e ao mestre do que ao que Paulo dizia.
12 Abono mɛ tɔgɛ yɛɛ aꞌ kpe mɔ mɛ nyaakyɔ don aye abono nkana a laarɛ fɛɛ aꞌ sii kyena pɛi mɔ. I kya nyiile yɛɛ nfono a laa sii kyena pɛi mɔ iŋ bo gikyena awo aberɛ. Mɔmɔ-nwɔnsa ne yɛɛ foŋbii mɔ, a laa taalɛ loo Fiinisi ɔsowolɛ so de aꞌ sii kyena nno awo aberɛ mɔ pɛi de aꞌ kii yii ɔkpa. Fiinisi bo Keriiti gɛsinkpan so. Keriiti nno mɔ afuu a kya da lii daa gibaafon kolon wolɛ so. Imɔ ne n gyɛ owi ɔtɔrɔten so. Imɔso a koso Okunten Dɛnsɛ mɔ, ne a yii aye-ɔkpa.
12 O porto era impróprio para passar o inverno, pelo que a maior parte deles foi de parecer que se retornasse ao mar, na esperança de chegar a Fenice, para passar ali o inverno, por ser esse um porto de Creta, abrigado dos ventos do sudeste e do nordeste.
13 A kya tɔgɛ yɛɛ a laa nyise ɔkpa mɔ, nfono mɔ, afuu abono a laa nen gikolii mɔ kanpɛ mɔ a kya da kyu kpe de nfono so a kya laarɛ de aꞌ kpe mɔ. Abono mɛ bo gikolii mɔ dɔ mɔ, mɛ wu gɛnen mɔ, mɛ mara akyɔlɛ yɛɛ gɛnen afuu abono so mɔ, aye-gikpe mɔ gi laa wɔra ɔdan. Gɛnen so mɔ a loo gikolii mɔ dɔ, ne mɛ sangɛ gikolii mɔ ɔfɛ, ne a yii ɔkpa. A kpɛ san a naa sindi Keriiti gigengen.
13 Soprava então brandamente o vento sul. Julgavam poder executar os seus planos. Levantaram a âncora e foram costeando de perto a ilha de Creta.
14 Iŋ taa kɛɛla mɔ, afuu belɛ ako ne n kpɛ kpaa da ginyadon so lii gigengen so. Mɛ kya terɛ gɛnen afuu abono ginyen yɛɛ Owi Ɔbaliiten Soso Afuu.
14 Mas, não muito depois, veio do lado da ilha um tufão chamado Euroaquilão.
15 Nfono mɔ afuu mɔ a da gikolii mɔ mɔ, iŋ bo awɔrabi de gikolii mɔ giꞌ nyɛ kpe de nfono so a kya laarɛ mɔ. I yɛgɛ afuu mɔ a sola aye‑rɛ gikolii mɔ kpe nfono so afuu mɔ a kya kpe de mɔ.
15 Sem poder resistir à ventania, o navio foi arrebatado e deixamo-nos arrastar.
16 Afuu mɔ a sola aye kyu kpaa loo gikyaafiya pii giko gikun dɔ. Mɛ kya terɛ gɛnen gikyaafiya mɔ yɛɛ Kawuda. Nno ne a san kyu gɛnsipɛɛrɛ kyu lɛɛ gikolii pii gibono gi kyaa de gikolii belɛ mɔ lii nkyu mɔ dɔ ne a bɔɔ bɔɔ ifɛ mɔ, ne a kyu gimɔ kyu taga gikolii belɛ mɔ dɔ.
16 Impelidos rapidamente para uma pequena ilha chamada Cauda, conseguimos, com muito esforço, recolher o batel.
17 A lɛɛ gikolii pii mɔ lii nkyu mɔ dɔ gɛnen mɔ, gikolii mɔ apalɛbo mɛ kyu ɔkpa ɔko so ne mɛ kyu ifɛ kyu ŋminde gikolii belɛ mɔ gɛten kamaasɛ pɛwu kyaabɔɔ faa girin de afuu mɔ a mɛŋ sa aꞌ nyɛ kyadɛ gimɔ. I bo gikolii apalɛbo mɔ gifuu yɛɛ afuu mɔ a laa naa sola gikolii mɔ kyu kpe Sɛɛtisɛ nfono giŋɛsii gi da agyɛsi nkyu mɔ dɔ mɔ de gikolii mɔ giꞌ sii. Imɔso mɛ lɛɛ gikuru gibono afuu a kya da gimɔ kyu nen gikolii mɔ mɔ, ne nkyu mɔ gi san gi so gikolii mɔ gi naa gi naa.
17 Içaram-no e, depois, como meio de segurança, cingiram o navio com cabos. Então, temendo encalhar em Sirte, arriaram as velas e entregaram-se à mercê dos ventos.
18 Imɔ gɛnen gbaa mɔ, afuu mɔ a kya da ken-ken, ne i yɛgɛ gikolii mɔ gi kya kyengben. Imɔso gɛdɛ kɛsɛ mɔ mɛ yii gɛsɛ mɛ kya lɛɛ ilaa ibono gikolii mɔ gi so mɔ mɛ kya too nkyu dɔ de gikolii mɔ giꞌ nyɛ koso oduduu.
18 No dia seguinte, sendo a tempestade ainda mais violenta, atiraram fora a carga.
19 Gɛkɛ sasɛ mɔ, mɛ lɛɛ gikolii mɔ nyoro so ilaa tirisɛ iko kyu too nkyu dɔ.
19 No terceiro dia, atiramos para fora com as nossas próprias mãos os acessórios do navio.
20 Owi ɔbono mɔ, soso i wɔra faa tum‑m, ne aŋ baa a kya wu yɛɛ owi ne, abɛɛ gigyɛkpebi ne, nkɛ gikyɔ. Afuu belɛ mɔ a kpɛ san a kya da de ginyadon, aŋ kya tɔrɔ. Imɔso aye-nwɔnsa berɛ giŋ taa baa gi gyanꞌ yɛɛ a laa baa nyɛ nkpa.
20 Ora, não aparecendo por muitos dias nem sol nem estrelas e sendo batidos por forte tempestade, tínhamos por fim perdido toda a esperança de sermos salvos.
21 Gɛnen nkɛ nbono mɔ abono pɛwu mɛ bo gikolii mɔ dɔ mɔ mɛ mɛŋ baa mɛ kya gyi sɛi. Nfono mɔ Pɔɔlo gi lii yelɛ mɔmɔ-ansi dɔ ne ɔ tɔgɛ sa mɔmɔ yɛɛ, “Me-nanboana, fɛmɛn nu me asɛ de a mɛŋ sa aꞌ koso lii Keriiti mɔ, nkana gɛnen gɛnsipɛɛrɛ de gyɛrɛbi baarɛ ɔnan maŋ tu aye.
21 Desde muito tempo ninguém havia comido nada. Paulo levantou-se no meio deles e disse: Amigos, deveras devíeis ter-me atendido e não ter saído de Creta, e assim evitar esse perigo e essas perdas.
22 Imɔ‑rɛ imɔ gɛnen gbaa faa, idɛ kon berɛ, n dɛ fɛye giserɛ. Fɛꞌ keda fɛye-nyoro. I kya nyiile yɛɛ fɛye ɔko‑rɛ ɔko maŋ sii nkyu ndɛ dɔ, gɛnen mɔ, gikolii belɛ mɔ wolɛ ne nan wɔra gisiisɛ.
22 Agora, porém, vos admoesto a que tenhais coragem, pois não perecerá nenhum de vós, mas somente o navio.
23 I mɛŋ gyɛ giyan so ne nɛ taalɛ n kya tɔgɛ fɛye gɛnen. Deeri gɛnyɛ mɔ, me-Wurubuaarɛ ɔbono nꞌ bo mɔ-gibaa dɔ ne mɔ ne nꞌ kya son mɔ, gi yɛgɛ mɔ-ɔsɔɔ ɔko gi lii Wurubuaarɛ dɔ ba me asɛ.
23 Esta noite apareceu-me um anjo de Deus, a quem pertenço e a quem sirvo, o qual me disse:
24 Ɔsɔɔ mɔ gi buu sa me yɛɛ, ‘Pɔɔlo! Gɛŋ sa foꞌ selɛ gifuu. I gyɛ ibono fo laa yelɛ Rom wura belɛ mɔ ansi dɔ. Nu kee yɛɛ Wurubuaarɛ gi kyule sa fo yɛɛ fo-nanboana abono mɛ bo gikolii gidɛ dɔ pɛwu faa kee mɛ laa nyɛ nkpa.’
24 Não temas, Paulo. É necessário que compareças diante de César. Deus deu-te todos os que navegam contigo.
25 “Imɔso me-nanboana, fɛꞌ keda fɛye-nyoro. Me berɛ, nɛ sɔɔ Wurubuaarɛ gyi yɛɛ gɛnɔɔbono ɔ yɛgɛ mɔ-ɔsɔɔ mɔ gi baa tɔgɛ sa me faa, gɛnen ne i laa wɔra kee ne.
25 Por isso, amigos, coragem! Eu confio em Deus que há de acontecer como me foi dito.
26 Afuu mɔ a laa da gikolii mɔ de aye kyu kpaa fo gikyaafiya giko gigengen.”
26 Vamos dar a uma ilha.
27 A koso lii “Okunten Dɛnsɛ” mɔ, imɔ nkɛ gudu nnan mɔ, gɛnen gɛkɛ gɛbono gɛnyɛ mɔ, afuu mɔ a sola aye‑rɛ gikolii mɔ a dɛ aye a naa a naa Adiriya ɔbon belɛ mɔ so. I baa fo gɛnyɛ de nsana mɔ, abono mɛ kya palɛ gikolii mɔ mɛ dɛsɛ yɛɛ nno a fo mɔ, a kya fuude gigengen.
27 Já estávamos na décima quarta noite, pelo mar Adriático, quando, pela meia-noite, os marinheiros pressentiram que estavam perto de alguma terra.
28 Gɛnen so mɔ mɛ kaala nkyu mɔ okin kerɛ. Mɛ kaala kerɛ gɛnen mɔ, mɛ wu yɛɛ nfono a naa mɔ, imɔ-okin gyɛ fɛɛ nyamesɛ abaa gisoro gikpadɔ oko. A kpe ansi dɔ ŋmaraa mɔ mɛ kii kaala nkyu mɔ okin kerɛ. Mɛ kaala ginyɔsɛ gibono mɔ, mɛ wu yɛɛ nno-lɛɛ okin mɔ i gyɛ abaa gisoro gikpadɔ gudu ginun.
28 Então, atirando a sonda, perceberam que a profundidade era de vinte braças. Depois, um pouco mais adiante, viram que era de quinze braças.
29 Mɛ wu gɛnen mɔ, mɛ selɛ gifuu yɛɛ foŋbii mɔ, i laa naa sola aye kpaa da de afolɛ abono a bo gigengen mɔ fɛɛ. Imɔso mɛ lɛɛ lɛɛ ilaa boduduusɛ inan iko kyu kyɔlɔga de gikolii mɔ gɛmara-gɛmara, ne mɛ san ma‑a dalaa yɛɛ, “Gɛdɛ gɛꞌ kɛ daa de‑e.”
29 Temendo que déssemos em algum recife, lançaram quatro âncoras da popa, esperando ansiosos que amanhecesse o dia.
30 Gikolii mɔ apalɛbo mɔ ako mɛ laarɛ fɛɛ mɛꞌ selɛ lii gikolii mɔ dɔ. Imɔso mɛ penɛ yɛɛ mɛ kya laarɛ de mɛꞌ kii kyu ilaa boduduusɛ iko kyu kyɔlɔga de gikolii mɔ ansi-ansi bɔla de gɛmara-lɛɛ mɔ. Mɛ kya penɛ gɛnen daa de mɛꞌ nyɛ ŋara lɛɛ gikolii pii gibono gi bo gikolii belɛ mɔ dɔ mɔ gyanꞌ nkyu mɔ so.
30 Imediatamente, os marinheiros procuraram fugir e, sob o pretexto de largar as âncoras da proa, lançaram o bote ao mar.
31 Mɛ kya wɔra gɛnen pɛwu mɔ, Pɔɔlo gi bii mɔmɔ-nwɔnsa dɔ. Imɔso ɔ tɔgɛ sa Ɔbelɛnsɛ Gyuliyusɛ mɔ‑rɛ asogya abono aye‑rɛ ɔmɔ a bo gikolii mɔ dɔ mɔ yɛɛ, “Anyen adɛ mɛ nyi ne mɛ mɛŋ sii kyena gikolii gidɛ dɔ mɔ, fɛye ɔko‑rɛ ɔko maŋ lii. Fɛ laa sii nkyu ndɛ dɔ.”
31 Paulo disse ao centurião e aos soldados: Se estes homens não permanecerem no navio, não podereis salvar-vos.
32 Pɔɔlo gi tɔgɛ sa ɔmɔ gɛnen mɔ, asogya mɔ mɛ ŋɛ ifɛ ibono i dɛ gikolii pii mɔ kyaga de gibelɛ mɔ kɛbi, ne gikolii pii mɔ gi kyon de nkyu.
32 Os soldados cortaram, então, os cabos do bote e deixaram-no cair.
33 Gɛdɛ gɛ kya ba gɛꞌ baa kɛ mɔ, Pɔɔlo gi kolɛ abono pɛwu mɛ bo gikolii mɔ dɔ mɔ yɛɛ mɛꞌ gyi agyudɔ. Pɔɔlo gi tɔgɛ sa mɔmɔ yɛɛ, “Ibono fɛye-nwɔnsa gi mɛŋ tɛ fɛye gɛten kolon ne fɛ mɛŋ kya gyi faa, ndɛ imɔ nkɛ gudu nnan ne.
33 Enquanto ia amanhecendo, Paulo encorajou a todos que comessem alguma coisa, e disse: Já faz hoje catorze dias que estais em jejum, sem comer nada.
34 Imɔso n kya kolɛ fɛye, fɛꞌ gyi agyudɔ de fɛꞌ nyɛ nyɛ ɔlon. Sɛi maŋ wɔra fɛye dɔ ɔko‑rɛ ɔko. Fɛ laa lii gimu nkpa de alanfiya.”
34 Rogo-vos que comais alguma coisa, no interesse de vossa vida, porque nem um cabelo da cabeça de alguém de vós perecerá.
35 Pɔɔlo gi tɔgɛ sa ɔmɔ gɛnen ta mɔ, o puru bodobodo ne ɔ dalaa faala Wurubuaarɛ, asa mɔ pɛwu ansi dɔ. Ɔ dalaa ta mɔ, ɔ gbaa bodobodo mɔ ne o yii gɛsɛ ɔ kya gyi.
35 Tendo dito isso, tomou do pão, pronunciou uma bênção na presença de todos e, depois de parti-lo, começou a comer.
36 Nfono mɔ, i keda mɔmɔ pɛwu kee nyoro, ne mɛ san laarɛ ilaa ikoana, ne mɛ gyi.
36 Com isso, todos cobraram ânimo e puseram-se igualmente a comer.
37 Aye abono pɛwu a bo gikolii mɔ dɔ gɛnen mɔ gɛgyɔnɔ gɛ gyɛ asa nwɛ nnyɔ ikue-isa de saalaa anyamesɛ asee.
37 No navio éramos ao todo duzentas e setenta e seis pessoas.
38 Mɛ gyi kaabo mɔ, mɛ lɛɛ ilaa ibono i bo gikolii mɔ dɔ mɔ too nkyu dɔ de gikolii mɔ giꞌ nyɛ koso oduduu.
38 Depois de terem comido à vontade, aliviaram o navio, atirando o trigo ao mar.
39 Gɛdɛ gɛ kɛ ne gikolii mɔ apalɛbo mɔ mɛ wu yɛɛ mɛ kya fuude gɛsinkpan so mɔ, mɛ mɛŋ bii yɛɛ gɛsinkpan kolon gɛdɛ ne. Mɛ wu apoo mɔ gigengen gɛtɛɛko, mɔ, mɛ sa gɛwɔnsa yɛɛ i laa sa gikolii belɛ giyelɛ. Imɔso mɛ tɔgɛ kyule abara yɛɛ mɛ laa palɛ gikolii mɔ kpaa yela nno.
39 Afinal, clareou o dia. Os marinheiros não reconheceram a terra, mas viram uma enseada com uma praia, na qual tencionavam encalhar o navio, caso o pudessem.
40 Nfono mɔ mɛ kɛbi ilaa boduduusɛ mɔ mɛ kyu kyɔlɔga de gikolii mɔ mɔ too nkyu dɔ. Mɛ wɔra gɛnen mɔ, mɛ sangɛ ifɛ ibono nkana mɛ kyu ŋminde iyii ibono i kya palɛ gikolii mɔ mɔ. Ne mɛ diirɛ gikolii mɔ ansi dɔ-lɛɛ gikuru belɛ gibono gi kya keda afuu ne i kya nen gikolii mɔ mɔ. Nfono mɔ gikolii mɔ gi yii ansi gi kya kpe de gigengen mɔ so.
40 Levantaram as âncoras e largaram ao mesmo tempo as amarras dos lemes. Desfraldaram ao vento a vela mestra e rumaram para a praia.
41 Nno mɔ giŋɛsii gi da agyɛsi belɛ-belɛ, ne gikolii mɔ gi kpaa ŋmɛɛ de amɔ, ne gi sii. Afuu bolonsɛ ako a san a kya da gikolii mɔ gɛmara-gɛmara, gi kya kyadɛ.
41 Mas deram numa língua de terra, e o navio encalhou aí. A proa, encalhada, permanecia imóvel, ao mesmo tempo que a popa se abria com a força do mar.
42 Asogya mɔ mɛ wu gɛnen mɔ, mɛ tɔgɛ kyule abara yɛɛ mɛ laa mɔɔ abono pɛwu mɛ keda tii de ibu ne mɛ kyu ɔmɔ kyu wɔra mɔmɔ-abaa dɔ mɔ. I mɛŋ gyɛ gɛnen mɔ, foŋbii mɔmɔ ako mɛ laa naa tɔɔlɛ lii gigengen so de mɛꞌ selɛ.
42 Os soldados tencionavam matar os presos, por temerem que algum deles fugisse a nado.
43 Ɔbelɛnsɛ Gyuliyusɛ ɔbono ɔ kya kerɛ asogya gikpen mɔ so mɔ berɛ kya laarɛ de ɔꞌ mɔlɛgɛ Pɔɔlo de ɔꞌ nyɛ nkpa. Imɔso ɔ gya asogya mɔ yɛɛ mɛ mɛŋ sa mɛꞌ wɔra gɛnen. Ɔ tɔgɛ abono mɛ bo gikolii mɔ dɔ mɔ yɛɛ, “Fɛye abono fɛ nyi nkyu mɔ, fɛꞌ daa gitin loo nkyu mɔ dɔ de fɛꞌ tɔɔlɛ lii gigengen.
43 O centurião, porém, querendo salvar Paulo, impediu que o fizessem e ordenou que aqueles que pudessem nadar fossem os primeiros a lançar-se ao mar e alcançar a terra.
44 Fɛye asɛnsɛ mɔ, mɔ, fɛꞌ keda iyii ibono i kyadɛ kyadɛ i gyanꞌ nkyu mɔ so mɔ kyu lii gigengen.” Gɛnen ne a san wɔra ne aye pɛwu a nyɛ lii gimu nkpa de alanfiya.
44 Os demais, uns atingiram a terra em tábuas, outros em cima dos destroços do navio. Desse modo, todos conseguiram chegar à terra, sãos e salvos.

Ler em outra tradução

Comparar com outra

Estude este capítulo no WhatsApp

Peça à IA da Bíblia Fala para explicar Atos 27, comparar traduções ou montar um estudo — tudo direto pelo WhatsApp.